Na česko-poľskom pohraničí, na Tešínsku, ktosi ničí dvojjazyčné názvy dedín, miest a ulíc, ktoré sa tam nedávno objavili. Človek by to označil za hlúposť, detinské vystrájanie, a presne tak to vníma aj polícia, ktorá to rieši ako banálne priestupky, čo v našich krajinách znamená, že nerieši nič. Lenže zopár desiatok tisícov tešínskych Poliakov, posledná menšina, ktorá sa v Česku po vyvraždení Židov Nemcami a vyhnaní Nemcov Čechmi udržala, sa na to díva inak. Patrilo by sa k poľskej menšine dodať cudzie slovo autochtónna, teda pôvodná, taká, ktorá sa nedá označiť za prisťahovaleckú.

Bol to taký zvláštny pocit. Išli sme s Jakubom, ktorý vtedy mohol mať asi osem rokov, do Álp. Respektíve do takého alpského predhoria, do Simmeringu, ktorý okrem toho, že je svetovo preslávený tamojšou horskou železnicou, je aj pekným lyžiarskym strediskom.

Mám rád mapy. Už od detstva, keď v neskorom komunizme nechali otca všelikde po svete predávať elektrárne. Nie však brať so sebou svoje deti. Jednak deti pri predávaní elektrární asi trochu rušia, a potom – čo keby sme sa rozhodli nevrátiť? Takže som cestoval v listoch otca, v jeho rozprávaní, po mapách.

Niekedy je najhoršie, keď má človek pravdu. Mám Ukrajinu naozaj rád, považujem ju za skutočnú európsku krajinu a možno vďaka poznatkom o poľských dejinách za krajinu možno európskejšiu ako väčšia Balkánu, o Turecku nehovoriac.

Slovenský premiér Fico by urobil lepšie, keby sa namiesto do Sezimovho Ústia pri Tábore vydal tridsiateho marca do Belehradu.

Bol som na prácu svojho otca celkom hrdý. Ked sa ma niekto spýtal, co môj otec robí, odpovedal som, že predáva elektrárne. Neklamal som, bola to pravda, až na to, že ich, samozrejme, nepredával sám a že okrem toho, co ušetril na diétach - od roku 1980, ked ho komunisti zase zacali púštat von - sme z toho vela nemali.

Chcel som ísť pôvodne do Komárna. Ibaže do Komárna, hoci je to približne osemdesiat kilometrov a trať nevyzerá na nejakú uzkokoľajku, sa z Bratislavy cestuje dve a pol hodiny. Povedal som si, že asi zle vidím, ale videl som dobre a ani zlý vlak som si nevybral. Vlaky do Komárna, hlavného mesta slovenských Maďarov, chodia prosto z Bratislavy, hlavného mesta slovenských Slovákov, rýchlosťou tridsať kilometrov za hodinu. To nie je železničná doprava, to je železničné pohŕdanie.

Bola to noc takmer letná. Sedel som na nábreží Dunaja, predo mnou svietil do noci majestátny budapeštiansky hrad. Reťazový most žiaril ako z pohľadnice, rieka potemnela, cigánska kapela hrala nejakú pomalú maďarskú nostalgickú pieseň, guláš bol presne taký, aký mal byť, pivo lepšie než čakáte.

„Je to náš najčítanejší článok. Predstav si toto,“ chválil sa mi pred časom známy, ktorý v Česku prevádzkuje server o Severoatlantickej aliancii. Teda záležitosť, na ktorú okrem vojakov, bezpečnostných analytikov a školskej mládeže, ktorá to potrebuje na nejaký svoj referát alebo na skúšanie, zavíta málokto.