Obhajca
.daniel Bútora
.časopis
08.09.2012
Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.