Skutočnosť, že otáznik nad reverzným tokom plynu nezmizol ani po štvrtkovom rokovaní SR-EK-Ukrajina, pripisujú domáce interpretácie tvrdohlavosti ukrajinského partnera. Právom?

Popri treťom premiérskom mandáte Viktora Orbána, ktorý je v rámci nových demokracií historický (Mečiar bol po voľbách premiérom iba dvakrát), poskytli maďarské voľby aj iné pozoruhodnosti. Víťazný Fidesz v nich získal menšiu podporu než pred štyrmi rokmi, kým porazených – druhú ľavicu a tretí Jobbik – naopak volilo viac ľudí než v roku 2010. Ale nebude im to nič platné, pretože aj „vďaka“ volebným pravidlám, ktoré si Fidesz ušil na mieru, zostáva pomer mandátov približne po starom.

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Po predčasných voľbách v Česku strhol všetku pozornosť na seba konflikt v ČSSD. Keby chcel nejaký spin-doctor odkloniť pohľady z biednych percent víťaznej strany, nič lepšieho než „puč“, ktorý z prvého zodpovedného Sobotku urobil cez noc mučeníka, by asi nevymyslel.

Párik ústavných zákonov o justícii a manželstve, ktorý pretlačili Smer a KDH Národnou radou, je ďalším smutným dňom slovenskej politiky – a súčasne úspechom vládnej strany.

Dvoje voľby hláv justície na ploche desiatich dní dokonale ilustrovali, čo za krajinu protikladov, ba priam nevyspytateľných javov, je Slovensko.

Výsledky druhého kola krajských volieb neboli v čase písania tohto textu známe. Tvrdenie, že župan v Bystrici sa nevolá Marián Kotleba, však zaiste nestratilo platnosť ani po sčítaní hlasov. Keby zázrakom áno, šlo by o životné fiasko Fica a jeho Smeru.

Negatívna európska reakcia na švajčiarske referendum je prípadovou štúdiou o správaní sa politikov, keď sa v nich snúbi pokrytectvo so strachom.

To, že Robert Fico zatrúbil na čosi ako reformu súdnictva, je ešte aj na prezidentskú kampaň prisilný čaj. Práve ten premiér, ktorý si pestoval Štefana Harabina, čoby ministra spravodlivosti, ako izbovú kvetinku, zaútočil dva mesiace pred rozhodovaním voličov, či z neho urobia hlavu štátu, na súdne prieťahy, burácal hnevom nad „zabezpečením a výhodami sudcov v porovnaní s inými zamestnaniami“, a podobne. Na to bol Fico šesť rokov predsedom vlády, aby „zásadné rozhodnutie pre verejnosť, že každého sudcu preveríme“, oznámil šesť týždňov pred voľbami?

Slovenský politický život ani verejná debata sa k tomu veľmi nehlásia, ale jednou z hlavných príčin krízy dôvery, ktorá bude aj tento rok otriasať demokraciou nielen pod Tatrami, sú pocity bezmocnosti a závislosti od rozhodnutí či udalostí, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Ich vtelením je Európska únia.