Prvé kolo volieb do vyšších územných celkov potvrdilo takpovediac papierovú formu. Sedem „vidieckych“ krajov Smer presvedčivo valcoval. Aj porážka v Bratislave – až na tú výšku – sa zmestila do očakávaní, ktoré v celorepublikovej projekcii nepripúšťali nič inšie než nedostižnú dominanciu vládnej strany.

Po posledných krajských voľbách v roku 2009 na tomto mieste stálo, že slovenským voličom zrejme chýba ešte rok krízy, aby sa z Fica a Smeru vyliečili. Na prahu ďalšieho cyklu nezostáva, než s vedrom popola na hlave priznať omyl. Aj s korekciou, že precitnutie si vyžiada podstatne dlhší čas, možno až k prelomu ďalšieho desaťročia.

Keď Fico v televízii vyzýval Figeľa na „zákaz zisku“, pričom v žilinskej nemocnici sa práve hromadili výpovede, skvelo tým ilustroval verejnú diskusiu o zdravotníctve.

Hosťami boli, Gabriel Beer, Ján Oravec, Peter Schutz.

Hosťami boli, Gabriel Beer, Ján Oravec, Peter Schutz.

Hosťami boli: Róbert Kaliňák, minister vnútra, Zuzana Wienk, Aliancia Fair-play, Peter Schutz, novinár.

Tri roky kamufláží až po samotnú voľbu predsedu NKÚ sú pamätnou známkou nehanebnosti vládnej strany. Avšak nielen to. Tie roky sú aj obrazom letargie a nezáujmu verejnej mienky.

Na pódiu Fico, v ruke červené pero, za ním biela tabuľa, medzi ňou a obecenstvom vibruje trup a hlava v rytme odškrtávania štvorčekov, priradených k dvojriadkovým heslám.

Takzvaná reštrukturalizácia Váhostavu má parametre vyrásť na Ficovu Gorilu. Na zapieranie Smeru, čo už oni majú so Širokým, sú pádnou odpoveďou zmluvy so štátom.