Trochu som sa toho bál. „Musíte ísť vlakom a Červenou strelou,“ hovoril mi však ruský diplomat, keď sme sa pred cestou rozprávali v rozľahlej, pustej hale obrovského paláca.

Pripadá mi absurdné domnievať sa, že niektorý národný olympijský výbor alebo niektorý popredný športovec by chcel bojkotovať olympijské hry v Pekingu. Veď pre športovcov je olympiáda vrcholom ich štvorročného snaženia.

Hovorí, že v štyridsiatom ôsmom Československo nemohlo byť mostom medzi Východom a Západom, že voľby, ktoré boli dva roky predtým, neboli štandardne demokratické a že dnes by na prevrate nikto nemal záujem. Historik Milan Zemko.

Február 1988. Ktorákoľvek základná škola v Československu. Hodina výtvarnej výchovy. Žiaci kreslia továrne a dymiace komíny. Pred nimi stoja ozbrojení muži v modrých kabátoch s puškami na pleciach, odhodlaní brániť „svoj“ závod aj proti jeho právoplatnému majiteľovi. Milicionári.

Kde sú tie časy, keď nevhodne vybranú olympijskú lokalitu svorne bojkotovali celé krajiny? V

Ruštinárky nám do hláv tlačili naozaj všeličo. Ale v

Vladimíra Vojnoviča môžete poznať ako autora knihy Život a

Arcibiskup islamistom?Keď arcibiskup z

Vlado spoza mostaRiešime, či sa Rafaj prizná, či euro mohlo počkať a či Branisko tuneloval aj Gabo. Je to treskúca nuda s vopred známym výsledkom, ale na viac nemáme. Len pár jedincov sa z tej šede občas vymkne.