Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Vysoká kultúra je nadnárodná. Vyrastá zo všetkého a všetkému sa rozdáva. Je slobodná v prijímaní a neobmedzená v rozdávaní. Hryhorij Skovoroda (1722 – 1794), potulný filozof, mystik, bájkar, básnik, hudobný skladateľ a pedagóg píšuci po rusky, latinsky a grécky, bol človekom vysokej kultúry a dôkazom toho, že vysoká kultúra a sloboda sú pojmy tesne späté a vzájomne sa doplňujúce. Žil v dobe formujúceho sa ruského impéria a rodiacej sa ideológie trojjediného (veľkoruského, maloruského a bieloruského) ruského národa. Je pokladaný za zakladateľa ruskej religióznej filozofie a pre Ukrajincov je ukrajinským Sokratom.

Znie to síce ako úvodná replika otrepaných vtipov, ide však o niečo oveľa zaujímavejšie: čo spája vlhkú pôdu, vzduch po búrke, čerstvú cviklu, stuchnuté víno a ťavu v oáze?

Snowden je zákerný zlodej, bol názov videa Petra Kalmusa (http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2013/12/28/kalmus-snowden-je-zakerny-zlodej/) na stránke .týždňa. Bol označkovaný ako hlupák, naivka, exot, blúznivec a podobne.

V zemi Kvádov, nad Granuou. Posledná veta prvej knihy jednej knihy. Tá kniha má kníh dvanásť. A „zem Kvádov“ je naša zem, naša krajina, práve tento milý zdrap kontinentu, kde sa usídlili naši predkovia dajaké to storočie po Kvádoch. A Granua? Aj tá je naša, len v našom názve zmenila ženský rod za mužský: Hron. Nad jeho pokojnými vodami kdesi „v zemi Kvádov“ občas sedával, najpravdepodobnejšie kedysi po roku 176 n. l., cisár-filozof Marcus Aurelius, možno pod planou hruškou, možno pod jelšou, zaiste v tieni, a hovoril k sebe.

Izraelskí aj americkí spindoktori prirovnávajú spor medzi Washingtonom a Jeruzalemom o Irán k manželskej hádke. Vraj je normálne, že ľudia sa ľúbia, ale v niektorých názoroch sa rozchádzajú. To ešte nemusí znamenať rozvod.

„Sme produktom kapitálu a žijeme len dovtedy, pokiaľ to chcú tí, ktorí nám vládnu... Tí, ktorí potrebujú našu prácu, aby mali zisk...“ Bratislavské divadlo Aréna uviedlo divadelnú hru Karl Marx Kapitál, ktorú na objednávku napísal Peter Lomnický, známy najmä ako prekladateľ divadelných hier. Jeho monologický pamflet, ktorý cituje Marxa, Žižeka, Palahniuka, Houellebecqa či Becketta, otvorene pomenúva hybné sily trhovej spoločnosti, ale aj ich bezprostredné dopady na život a psychiku jednotlivca či ekosystém. Robí tak inteligentne, s nadhľadom a vtipne. V Lomnického texte neexistuje hluché miesto, každá veta má svoj význam a každá myšlienka svoju hĺbku a silu.