Včera som videla nádherný čínsky film. Bol o vzdelanom mladom dievčati, ktoré si nevedelo nájsť prácu. Hneď na začiatku ju jej nový „zamestnávateľ” uniesol do malej dedinky do hôr, kde ju predal za 7 000 jenov miestnej rodine – na vydaj.

Biela pláž v mesačnom svite svieti takmer rovnako ako lúka, ktorú mám na Slovensku pred drevenicou. A rovnaký mám aj pocit. Pocit kontaktu s prírodou a Bohom. Ja viem, že tento pocit môžem mať všade, aj na električkovej zástavke pred Tescom (kde ho inak občas aj mávam), ale v prírode je to jednoduchšie – bližšie. Odtiaľ to ide aj k nám do mesta – ale byť na bielej pláži zaliatej mesačným svitom je ako stáť v centre amfiteátra.

Sedela som na zástavke na Novom moste a dívala som sa na ten papier. Vy, čo žijete v Bratislave, iste poznáte zastávkové posolstvá. Napísané na A4 perom, nakloneným písmom, ospevujúce Krista a haniace diabla a ľudí, čo ho nasledujú

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Išla som dole Karlákom, smerom k Národní Třídě, bola už tma a mrzla mi hlava...potrebovala by som čapicu...Moje prvé hodiny v Európe, a ja sa cítim čudne. Akoby som bola uzavretá v bubline, ktorá sa len tak vznáša ulicami, nepriestrelná, poskakuje si po primrznutých chodníkoch.

Niektorí ľudia sú schopní ísť do úplných extrémov. Vyhladujú sa, vytrápia, vrhnú sa do asketizmu, prejdú stovky kilometrov okolo posvätnej hory Kailash, a to kľaňajúc sa s každým krokom až po zem, niektorí prestanú rozprávať, iní sa začnú povinne niekoľko hodín denne smiať...spôsobov, ako dosiahnuť nejaký určitý nezvyčajný psychický stav inak ako drogami, je veľa.

V noci sa mi sníva, že som na Slovensku. Na chvíľu, narýchlo, pracovne. Frustrovaná, čo to robím, prečo nie som v Nepále. Zobudím sa na klopanie a hlas môjho šerpu „Wake up time!” Jasné. Som v Himalájach, je zima, a musím vstávať.

Momentálne som strážkyňa domu. Mamina známa ma požiadala, aby som sa jej počas dovolenky starala o kvety a záhradu. V rakúskom meste Bruck. Keďže v mojej garáži dokáže byť v lete poriadne teplo, ani som neváhala.

Bežím ulicami Káthmandú a chytá sa ma panika. Panika stresová aj panika úzkostná. Sú dve druhy paniky. Tá, keď nestíhate niečo strašne dôležité a už je to piata strašne dôležitá vec v ten deň, čo ste nestihli, a potom panika, že už takto ďalej nemôžete, svet sa isto teraz hneď zrúti, všetci vás opustia, nikdy vám nebude dobre a prinajlepšom hneď zomriete – nie, nemýlte si to s depresiou, alebo sebaľútosťou – patrí to ešte do rodiny paník.

Vedieť sa pozerať na utrpenie a netrpieť si vyžaduje nadľudské úsilie a aj trochu cviku. Aspoň zo začiatku. Keď prídete prvýkrát do Ázie alebo do Afriky, alebo do rómskej osady, môže vás z toho až zachvátiť hnev. „Prečo sa, dočerta, viac nesnažia!!!” alebo „Prečo, preboha, tých psíkov radšej neutratia!”, alebo „Takto nechať dieťa bosé v tej zime!!”.