Mohli by sme to preformulovať aj ako problém „štát“ verzus „svedomie jednotlivca“. To by však celú vec trochu skreslilo a významovo zúžilo. Problém, hoci aktuálny, je známy od dávnych čias. Máme naň azda dnes lepšiu odpoveď? Než skríkneme „áno!“, zhlboka sa nadýchnime a zamyslime sa nanovo.

Vyjadrenie francúzskeho prezidenta Macrona v súvislosti sporu medzi ČĽR a Taiwanom, v zmysle, že Európa má predstavovať tretí veľmocenský pilier medzi Čínou a USA, a že sa nemá nechať zatiahnuť do kríz, ktoré sa je netýkajú, sa budú najskôr čítať a kritizovať ako tradičný trucpodnik upadajúcej veľmoci. Kameň úrazu však môže byť inde, než v tradičnej francúzskej politike, nech už si o nej myslí kto čo chce.

Bývajú chvíle, keď stav snenia a stav bdenia nie sú jasne oddelené. Niekedy si aj v spánku či polospánku uvedomujeme, že snívame. Inokedy sa pod nadvládou sna ocitáme aj vtedy, keď sme presvedčení o jasnosti svojho vnímania reality. A bývame až agresívni, ak nám niekto náš sen berie.

Často počúvame alebo čítame vyjadrenia typu: „to nie je pravda, to je mýtus“, „je treba búrať mýty, aby sme poznali pravdu“. Alebo, ako znie populárna kvízová otázka: „Pravda alebo mýtus“? V takomto chápaní sa „mýtus“ rovná omyl, alebo aj lož, zavádzajúce tvrdenie, výmysel, povera, falošná správa, povera. Je v tom však háčik.

Patriarcha Kyril kázal v Moskve o tom, že „vzývanie vedy, technológie a pokroku sú novým pohanstvom a pravoslávna cirkev sa proti tomu aktívne stavia“. Vyznávači vedy, technológie a pokroku z toho môžu mať kopu srandy. Až na to, že ...

Sú naša demokracia a sloboda na tom naozaj tak zle, ako sa niekedy tvrdí? Alebo ide o poplašnú správu, ktorá sama môže naše ústavné systémy rozkolísať a priviesť do krízy? Vieme dostatočne rozpoznávať skutočné hrozby? A vieme, ako im čeliť?

„Vzbura robotov“ nie je veľmi nová téma. A nielen roboti; celá téma zvládania technológií človekom, ktorý si ich sám vytvoril, má už dnes úctyhodnú patinu. Keď som predminulý rok písal pre .týždeň recenziu na obnovené vydanie Čapkovej knihy Továrna na absolutno, s istým údivom som si uvedomil, že text má už sto rokov. A predsa sú tu dnes impulzy, ktoré robia tému znova mladou – a znova, radikálne znepokojivou.

Keď v januári roku 1965 zomrel Winston Churchill, Leo Strauss pri tejto príležitosti začal svoju prednášku z politickej filozofie pripomenutím povahy politiky pre tých, ktorí sa ňou zaoberajú ako študijným predmetom a musia túto jej povahu správne poznať.

Voľajako nám to v tých vzťahoch medzi generáciami škrípe. Od roku 1989 sa to opakuje. Vždy to vraj mladí majú zachrániť. No vždy ich vraj na to treba poučiť. Keď výsledky nezodpovedajú očakávaniam, nádeje sa vkladajú do vždy nových ročníkov voličov, ktorí to tentokrát už dozaista vytrhnú, iba ak...

V najnovšej epizóde Týždňa s .týždňom sa Eugen Korda rozpráva s kolegami o kandidatúre Ivana Korčoka, aj o postupe Ukrajincov.