Stoja vedľa seba ako dvaja pešiaci. Jeden biely a druhý čierny. Vždy sú tam, nikdy neodídu. Strážia obrus a stolovanie, prizerajú sa našim jedlám. Občas po nich niekto siahne, aby si to svoje doladil. Korenie a soľ.

Nemôžeme ju minúť, ak nazrieme do akéhokoľvek talianskeho mäsiarstva. Vyníma sa v predných radoch, krásne zrolovaná, s jemnou a chrumkavou kôrkou. Možno je už aj narezaná, aby človek videl, ako bohato je korenená. Talianska starodávna delikatesa: porchetta.

Prinesú ho na podnose v malej, akurátnej nádobke. Každý, komu takto pristane pod nosom, sa jemne zachveje vzrušením. Nastáva totiž malý rituál. Pri podnose je dezertná lyžička, tá sa zodvihne a buchne sa ňou po tvrdej kôrke. Puk! Crème brûlée.

Človek sa prechádza po rozohriatom meste. Odvšadiaľ cítiť, že ľudia sú pripravení na leto. Sú uvoľnení a majú chuť si dopriať. Ulica je plná vravy, smiechu a čudného nápoja, ktorý najnovšie musí mať na menu každá slušná kaviareň: espresso & tonic.

Pestrofarebné cukrovinky, ktoré neoddeliteľne patria k nášmu detstvu. Sú malé, v apartnej hranatej krabičke a vždy naporúdzi. Na povrchu chrumkavé, vo vnútri vláčne a čokoládové. Ikonické cukríky prvej republiky a Československa. Každý ich pozná pod jedným menom – lentilky.

Rozdelil našu spoločnosť viac ako nástup sociálnych sietí či celosvetového očarenia narcistickými klaunmi. Už len keď ho niekto spomenie, polovica tvárí zbledne, polovica sa zasníva. Nikdy nič medzi tým. Téma, pri ktorej je nutné sa okamžite vyhraniť: ryžový nákyp.

Máme pred sebou chrumkavý listový šalát, na ňom spôsobne nakrájané paradajky, prúžky cibuľky či kolieska uhorky alebo papriky. Všetko sa to vyvaľuje v ligotavom kúpeli, ktorý kompozícii dáva jemný zlatistý nádych. Na celom svete ho volajú po francúzsky – vinaigrette.

Najlepšie veci vznikajú pri spolupráci. Keď si za jeden stôl sadne talianska a francúzska kuchyňa alebo si aspoň začnú pri tom kuchynskom stole pomáhať, vznikne jednoducho báseň. Tá dnešná bude o lete a volá sa bagna cauda (čítame baňa kauda).

Pravidelne ju nachádzame v rôznych receptoch, podlieva sa ňou, nechávajú sa ňou nasiaknuť piškóty. V dvoch celosvetovo známych klasikách by dokonca nemala chýbať, inak je to hriech. To, čo pre Portugalsko znamená portské, pre Taliansko je marsala.

Skúsený a pravidelný kuchár ho drží v ruke pomerne často, dokonca tak často, že ho nevníma ako niečo výnimočné či niečo, čo by si zaslúžilo bližšiu pozornosť. A pritom sa okolo neho rozpútali tie najostrejšie kuchárske vojny. Lis na cesnak.