V ostatných dvoch týždňoch som prečítal niekoľko zaujímavých kníh o histórii viacerých slovenských obcí i miest. Čítanie som zavŕšil peknou reportážou kolegov Stratené Slovensko (.týždeň č. 27 / 2012). Teraz sa pokúsim o reflexiu užitočných prechádzok písaným slovom, sústredenými na dávnejšiu slovenskú históriu, v zrkadle súčasnosti.

Na začiatku bol dobre mienený zámer napísať reportáž o ľuďoch z občianskeho združenia Dobrý pastier a o útulku pre ľudí bez striech nad hlavou, ktorý združenie prevádzkuje v Kláštore pod Znievom. Na konci je rozčarovanie.

Jedným z nesympatických slovných spojení je spojenie slov „povinné“ a „čítanie“. Čítanie je jednou z najpríjemnejších činností. „Povinnosť čítať“ je odpudivým, vari kontraproduktivnym protikladom. Nanúteným nezmyslom. Asi ako keby niekto nástojil na „povinnom milovaní sa“.

V metropole východu krajiny slávili. Deň mesta Košice iskril bohatými kultúrnymi i spoločenskými podujatiami. Dominovalo vyznamenávanie Cenou mesta Košice, udelenou sedemnásty raz jednotlivcom a kolektívom, ktorí sa nejakým spôsobom zapísali do histórie mesta.

V mestskom drôtovom rozhlase to zapraskalo a ozval sa smútočný pochod. Zaraz bolo zrejmé, že hlásateľ ide oznámiť smrť niekoho z obyvateliek či obyvateľov nášho ani nie sedemtisícového mestečka.

V noci zo soboty 18. na nedeľu 19. apríla 2009 sa odohral jeden z najohavnejších prípadov extrémistického násilia v Českej republike. Natálka nemala ani dva roky, keď na posteľ, v ktorej spala, vletela zápalná fľaša. Dievčatko, našťastie, prežilo. Ale: ...osemdesiat percent spáleného tela, mesiace v kóme a v umelom spánku, desiatky ťažkých operácií, amputácia prstov, doživotná psychická trauma... Bol to úmyselný, vopred pripravený útok. Zločin z rasových motívov, z primitívnej nenávisti.

Tragický príbeh nacistami vyvraždených a so zemou zrovnaných Lidic spred sedemdesiatych rokov je známy. Menej známe a prezentované je, ako dlhý tieň tragédie dediny pri Kladne dopadol na povojnovú históriu spoločnosti.

Smutný pondelok, jedenásty jún. Skutočne krátka správa na displeji telefónu: Radka zomrela o pol tretej popoludní. Viac slov netreba, a predsa sa ich zopár žiada dodať.

Sčítal som sa. Najskôr mi to bolo proti srsti – vypĺňať hárky údajmi o sebe, do ktorých úradníkov nič nie je. Ešteže ma Štatistický úrad SR slušne oslovil: vážený obyvateľ. Ešteže nezabudol zdôrazniť, že sčítanie je „právo i povinnosť“ a dodal aj pár naježených úradníckych zaklínadiel.

O hokeji neviem nič, ešte menej o futbale. Rozlišujem: hokej sa hrá na belasobielom, futbal na zelenom. Hokejisti i futbalisti hrajú v trenírkach, len hokejisti ich majú zateplené. Futbalisti často letia vzduchom, hokejisti sa zas kĺžu a narážajú (sa) na oplôtok vôkol ihriska. Hokejisti sú tu doma, futbalisti neviem.