O mesiac sa v Českej republike konajú predčasné voľby. Všeličím mi pripomínajú tie vlaňajšie slovenské: drobenie pravice, nástup ľavice a možný príchod nových strán – pokiaľ sa tie strany nerozhádajú.

V poslední době se v reakci na neutěšené politické poměry roztrhl pytel s návrhy na změnu ústavních a volebních pravidel.

Trom špičkovým ekonómom sme položili nasledovné dve otázky: 1. Myslíte si, že Slovensko spravilo dobre, keď sa ponáhľalo do eurozóny? 2. Je projekt jednotnej meny pre 17 európskych štátov udržateľný?

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

V súvislosti s krízou eurozóny je zaujímavé prejsť si archív. Vždy ma prekvapí, čo všetko som napísal. Napríklad piateho novembra 2001.

„Proč nenapíšete, jak se mohlo stát, že jste byl v mládí komunista?” opýtal sa českého spisovateľa Ivana Klímu mladý redaktor z BBC. Po dlhšom váhaní a úvahám o tom, či to ešte dnes niekoho zaujíma sa autor kníh Má veselá jitra, Soudce z milosti či Láska a smetí rozhodol na novinárovu otázku odpovedať a napísal dvojdielne pamäti Moje šílené století.

Témou tohtoročnej Divadelnej Nitry bola Zodpovednosť. Ako sa s ňou vyrovnali divadelníci? Niektorí zvolili rozprávkový únik, iní cynický úškrn. Minimálne jedno predstavenie však poctivo odhaľovalo krutú pravdu.

Pavel Kohout má ešte stále krásnu viedenskú adresu Kohlmarkt 1. Na prízemí, smerom do Graben, je predrahé klenotníctvo Cartier a oproti cez ulicu chýrne lahôdky Meinl, posledný Meinl, čo v Rakúsku, cez ktoré sa tiež valí globalizácia, zostal.