V slovenských prekladoch vychádza postupne dielo Sándora Máraia, pravdepodobne najvýznamnejšieho spisovateľa, aký sa v našej krajine narodil.

Ani tento rok nám, zdá sa, nehrozí, žeby sme na dovolenke vypli, prestali myslieť na to, kam sa tento svet rúti, a poriadne sa nudili. Z kníh, ktoré sa zišli v tejto ankete, to vyzerá na znepokojivé leto.

Môže to byť ešte horšie? Slovensko-maďarské vzťahy dosiahli v

Denníky si Sándor Márai začal písať v roku 1943 ako štyridsaťtriročný a písal si ich až do svojej smrti v roku 1989. Akousi magnetickou silou som začal toto monumentálne dielo čítať od konca. Jednak preto, že sám som už na pokraji staroby, a jednak preto, že odkazuje na individuálny postoj top umelca k pilieru ľudského údelu - na postoj k smrti.

„Okamžiky, kdy nastane takové ticho – v nás a kolem nás -, až máme dojem, že slyšíme tajný tikot mechanismu světa.“ Touto vetou napísanou v roku 1943 sa začínajú dvojzväzkové, takmer tisícstranové denníkové zápisky košického rodáka Sándora Máraia, ktoré v edícii Paměť vydala pražská Academia.

Presne pred desiatimi rokmi sme v Nadácii Sándora Máraiho predstavili projekt, ktorého úlohou bolo podporiť spoločenskú integráciu asi 350 000 Rómov žijúcich na Slovensku.

Nikdy som neobľuboval čítanie denníkov, nech bol už ich autorom ktokoľvek. Zdalo sa mi priveľmi nevzrušujúce čítať, čo mala slávna osobnosť na raňajky alebo akými banálnymi záležitosťami sa zaoberala jej geniálna myseľ.

Ľudovít Kossár je človek, s ktorým vždy konzultujem, keď sa potrebujem o gastronómii radiť seriózne. Nadšenec, ktorý si po štúdiu histórie na FFUK už ako zrelý muž išiel ešte spraviť učňovku, odbor kuchár, aby sa naučil variť „naozaj“. Zberateľ, ktorý má 600 kuchárskych kníh. A v neposlednom rade skvelý spoločník na rozhovor. Tak tu je.