Existujú aj také celkom obyčajné dni. Nič zvláštne nerobím, len obyčajne učím, obyčajne žijem. Lenže táto obyčajnosť má v sebe čosi neobyčajné. Aj v nej treba hľadať a ísť po dlhých schodoch až na dno svojej duše, aby sme tam spoznali sami seba. Obyčajnosť však môže aj zadusiť a bolieť.

Občas so Samom vedieme historické debaty. Naštuduje si materiál od výmyslu sveta a potom ma z toho skúša. „Pani učiteľka, a vy viete, že…?“ Keď neviem, významne mrkne na spolužiakov.

Také čudné slovo v slovenskom prostredí: teambuilding. Budovanie kolektívu by zas znelo tak, ako keby pochádzalo z doby pre rokom 1989.

Občas sa v škole dejú aj nepríjemné veci. Občas zas veľmi príjemné.

Tak je to tu. Na chodbách opäť stretávate prvákov s rozvrhom v ruke, ktorí sa dezorientovane usmievajú. No aj ostatní žiaci sú vyplašení. Zvykajú si na nový rozvrh a kontrolujú triedy s plánmi. A zvykajú si aj na nové pravidlá.

A sme opäť v škole! Teda, žiaci ešte nie, no my, odvážni bojovníci vo vzdelávaní našich detí, my tu už sme. Pripravujeme všetko možné aj nemožné. Chceme, aby bolo deťom v škole dobre.

V lete by sme mali my, učitelia, zabudnúť na svojich žiakov a tváriť sa, že neexistujú? Omyl. Existujú, a ešte nám to o sebe dávajú aj vedieť. Cez sociálne siete sa o nich dozvieme viac, než by sme chceli.

Učiteľ počas prázdnin ostáva stále učiteľom. Keď sme posledný deň odchádzali zo školy, povedala nám zástupkyňa, aby sme dva týždne na školu ani nepomysleli, lebo si potrebujeme fyzicky a najmä psychicky oddýchnuť.

Mám rada, keď konečne príde jar so všetkou mohutnosťou a silou. Keď slnko tak svieti, že si môžem urobiť kávu, sadnúť na dvor a prečítať dobrú knihu. Alebo sa v tichu pomodliť.

Sestra Zdenka je pre mňa vrcholom ľadovca všetkých rehoľných sestier, ktoré boli počas procesov v 50. rokoch nevinne obžalované, mučené a väznené. Je pre mňa tou špičkou ľadovca, ktorá v jednom človeku ukrýva utrpenie, bolesť, znášanie mučenia, odpustenie, obetu a silu viery.