Zobúdza ma krik. Je noc. Inokedy zas skoro ráno. Moja susedka a majiteľka domu umiera. Cez stenu to najprv nie je celkom jasné. Preskakuje jej? Niečo ju bolí? Alebo ju niekto bije? Raz v noci som zavolala políciu. Bola som si istá, že ide o domáce násilie. 

Filmové festivaly si človek väčšinou predstaví v pekných nekonfliktných mestečkách, kde sa okrem filmov dá stretnúť aj s hviezdami či filmármi. V Sarajeve sa to začalo presne opačne. 

Keď som tam to hniezdo vešala, myslela som si, že príde nejaká sýkorka. Pár dní na to som tam našla dve vajíčka. A potom prišla ona. Šedá mestská holubica. Škoda, pomyslela som si, no hneď mi prišlo zo seba zle. Sme to ale strašný druh!

Kiska je teda konzervatívec, píšu médiá. Istanbulský dohovor, liberalizmus či gej manželstvá odmieta. Je toto však definícia konzervativizmu? Čo vlastne znamenajú tieto známe pojmy, ktorými sa vo verejnom priestore teraz tak často žongluje?

„Tu je väčší rad než na Star Wars,“ volá mi môj americký priateľ stojaci pred Ho Či Minovým mauzóleom. Ja som nešla. Ani v Moskve na Lenina som sa nebola pozrieť. No napriek môjmu jasnému názoru na fetišistické uctievanie politických vodcov sa vo Vietname cítim celkom schizofrenicky.

 Vždy som tajne závidela rodičom, že sa narodili do doby, keď mali o čo bojovať. Že zažili 60. roky, že sa podieľali na revolúcii, a potom pocítili ten úžasný závan slobody, ktorý sa pre moju generáciu premenil na nudnú samozrejmosť. Že počúvali zakázanú hudbu a robili zakázané divadlo.

Vadí – nevadí? Odkedy som túto hru hrala naposledy, ubehlo azda pätnásť rokov. Pri „nevadí“ sme sa buď bozkávali, alebo vyzliekali. Pri „vadí“ sme si kládli otázky o sexe. Keď sme tento víkend na oslave kamarátových 39. narodenín túto hru začali z ničoho nič opäť hrať, stala sa zvláštna vec.

Chystám nový film. Sme ešte celkom na začiatku, prepisujeme scenár, hľadám hercov do rolí, lokácie a tvorivých spolupracovníkov. No už teraz, keď ešte nie je natočený jediný záber, musím film predávať. 

Fejsbúk mi ráno pripomenul, čo som robila v tento deň pred tromi rokmi. Bola som v pekle, v novodobom koncentráku. Na slovinsko-chorvátskej hranici som ako dobrovoľníčka pomáhala pri prvej vlne utečencov. Nebavilo ma počúvať alarmistické správy, čo dookola opakovali, že sa k nám valia teroristi.

Zase sedím vo vlaku madzi Bratislavou a Prahou. V tomto svojom súkromnom Československu žijem už štrnásť rokov. Našťastie patrím do generácie, ktorú hádky o štátnom zriadení minuli. Som z generácie zvyknutej na otvorenú Európu bez hraníc a vojen.