Na Silvestra sme sa zvykli smiať. Rehotať sa na vtipoch. (Pravda, netreba to preháňať s tzv. slušnými vtipmi, ako nás varoval klasik. Mohlo by to uraziť jemnocit poslucháčov.) Máme sa však ešte dnes na čom smiať? Ale máme. Možno ani nie príliš na čom, no dozaista na kom.

V niektorých štátoch USA je už AI právnickou osobou. Tu a tam prebleskne médiami správa o ľudskej osobe uzatvárajúcej manželstvo s AI robotom. A aby to bolo ešte pikantnejšie: niektorí kresťania už mohli konzultovať s virtuálnym AI-Ježišom. Tak tomu hovorím slovo do bitky!

Odhaľované detaily škandálu okolo Epsteina sa množia každý deň, a teda nepotrebujú predstavovať; môžeme si o nich googliť podľa ľubovôle, až je nám z toho zle. To, čo v tejto chvíli potrebujeme, je uviesť v našej mysli do tejto nechutnej spleti nejaký poriadok.

Viackrát v nedávnej minulosti som aj tu na našich stránkach nabádal k opatrnosti pri používaní slova „fašizmus“ či k tomu, aby sme ho používali presne a zrozumiteľne, to jest: radšej úsporne a s vysvetlením. Občas som tým vzbudil rozpaky, ba (minimálne raz) aj podráždenie. Načo vraj mudrovať o niečom, čo je jasné?

Nejde len o biznis. Ide o veľmocenskú politiku. Česká europoslankyňa Markéta Gregorová (za Pirátov) varovala v rozhovore pre Aktuality.sk: „Musíme si uvedomiť, že Čína je geopolitický rival, ktorý si v Európe aktívne buduje vplyvové siete – aj v krajinách, kde by to ľudia vôbec nečakali.“

Žijeme v dobe, keď je znova naša sloboda v stávke. A v dobách kríz sa zvyknú nie náhodou vynárať aj debaty o slobode, ktoré sa nezastavia na hranici politickej náuky. Tie spory sú vlastne staronové. Podobne aj zistenie, že o slobode možno hovoriť zodpovedne, alebo aj o nej bohapusto tárať.

V minulom diele sme si načrtli konflikt, ktorý môže nastať medzi pragmatickou politikou obmedzenej slobody podriadenej pravidlám a odvolaním sa na slobodu ako metafyzickú ideu, ktorej realizácii sa žiadne politické kompromisy ani inštitúcie nesmú pliesť do cesty.

Máme dosť veľa a dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že sloboda a vláda zákona sú lepšie než totalitný režim. No ak je to tak, odkiaľ sa tie totalitné režimy pred sto rokmi zobrali a odkiaľ sa dnes berú všetky pokusy o ich rehabilitáciu?

Na začiatku 20. storočia odporúčal Theodore Roosevelt pre americkú zahraničnú politiku: hovoriť mierne, ale nosiť so sebou veľkú palicu. („Speak softly, but carry a big stick.“) Pokiaľ ide o dnešok, v otázke rozmerov a perspektív papeku Donalda Trumpa panujú rôzne názory.

Keď hovoríme o „americkom sne“, nemali by sme myslieť len na americké sebavedomie. Ide aj o vnímanie Ameriky zo strany „tých druhých“, napríklad aj nás Európanov. To, čo možno povedať o sne, platí aj o sklamaniach snívajúcich – obojstranne, na oboch stranách Atlantiku, a nielen tam.