Ruský pesničkár, herec a básnik obdobia rozkladajúceho sa socializmu Vladimír Vysockij má vo svojom repertoári jednu výnimočnú filozofickú pesničku Balada o Pravde a Lži, ktorá práve dnes, v období nového rozkladu, opäť začína byť veľmi aktuálna. Rozklad potrebuje imitovať rozkvet, vytvárať fikciu pravdy, pod ktorej povrchom sa však škodoradostne smeje lož. Ak v umeleckom diele fikcia človeka povznáša, v živote je fikcia-lož príznakom nízkej kultúry. Vysockého balada rozpráva príbeh o tom, ako hrubá, bezočivá a špinavá Lož zlákala k sebe naivnú Pravdu a pohostinne jej ponúkla nocľah.

V Národnom múzeu T. H. Ševčenka v Kyjeve sa nachádza jedno významné dielo, ktoré má pre dejiny ukrajinskej kultúry, a zvlášť literatúry neoceniteľnú hodnotu. Je to portrét významného ruského básnika, otca ruského romantizmu a vychovávateľa cárskych detí V. Žukovského. Tento portrét zohral rozhodujúcu úlohu v živote najslávnejšieho ukrajinského básnika a maliara T. Ševčenka, ktorý pre Ukrajincov znamená to, čo pre Rusov Puškin či pre Slovákov Hviezdoslav.

Slovenský rusista narodený na Ukrajine, náš prominentný stĺpčekár Valerij Kupka, nedávno vydal po 12 rokoch básnickú zbierku Zabudnutá štvrtá strana. Ak práve neučí literatúru na Katedre rusistiky Prešovskej univerzity, prekladá.

Slovo je nebezpečná zbraň. Najmä, keď ho používajú tí, čo si to neuvedomujú, nevedia si predstaviť dôsledky, nepoznajú jeho skutočný význam. V čase mieru nesprávne použité slová pripravujú ľudí na konflikt. V čase konfliktu ženú ľudí do zabíjania. Na tomto vzťahu k slovu spočívajú piliere staronového druhu umenia – propagandy. Názorným príkladom je vojnový konflikt na Ukrajine ako materiál a hlavný zdroj inšpirácie. Všetci, čo sa na ňom nejako podieľajú, sa pretekajú v čo najväčšom majstrovstve v tejto oblasti.

Josif Brodskij, ruský básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, odsúdený v Sovietskom zväze na päť rokov väzenia za príživníctvo a napokon vyhostený z rodnej krajiny, mal tisíc dôvodov cítiť sa ako obeť režimu.

Nezabiješ! Prikazuje? Prosí? Žiada? jedno z prikázaní. Pamätá si ho niekto? Vníma ho niekto? Rozumie mu? Dnes akoby sa naň celkom zabudlo. Nezabiješ je hlavným znakom ľudskej kultúry. V prírode je človek jediný predátor, ktorý nemusí zabíjať. Má ruky, ktoré môžu vyrábať, pestovať, tvoriť. Ľudské ruky nie sú na zabíjanie. Ten, kto ich naň používa, nie je človekom kultúry. Je ešte poločlovekom, ktorý si neuvedomuje, že jeho ruky spôsobujú bolesť, ktorého nebolí bolesť druhého. Každému vojnovému konfliktu predchádza pokles životnej úrovne aj úrovne kultúrnej.

V čase, keď mráz znovu prichádza z Kremľa, hľadá milovník Ruska potešenie v literatúre. Knihy, ktoré koncom minulého roka vyšli v slovenských a českých prekladoch, ho síce nepotešia, jeho lásku k Rusku však určite prehĺbia.

Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.

Ktorá pôvodná slovenská a ktorá do slovenčiny alebo češtiny preložená kniha vás v roku 2014 najviac zaujala a prečo? S touto otázkou sme sa obrátili na viaceré osobnosti.