Kubánskej blogerke Yoani Sánchez, ktorej stĺpčeky uverejňujeme v .klube, sa vďaka OZ Človek ohrození konečne podarilo osobne zavítať do našej redakcie. O politike sme sa s ňou rozprávali už v marci v Prahe, tak sme teraz prevetrali jej cnosti a neresti. Siete virtudes y vicios.

Peniaze prišli v bielej obálke, priniesla ich až ku dverám alternatívna, lepšie povedané nelegálna doručovacia služba. Sprevádzal ju list od strýka, ktorý pred tridsiatimi rokmi odišiel do New Jersey a už sa nikdy nevrátil. „Urobte si pekné Vianoce,“ bolo napísané v liste, na konci ktorého stálo krátke „bye“. Pani zavrela dvere, stále neveriac tomu, že príbuzný z emigrácie jej na konci roku poslal spásnych 50 dolárov. Nahlas zakričala na syna a nevestu a v hlave jej rástla veľká otázka: „Čo si za ne kúpim?“

Na schôdzi zdvihol ruku. Riaditeľ im povedal, nech hovoria na rovinu. Čo si myslia. Využil to teda na to, aby nahlas povedal niečo, čo v sebe už niekoľko mesiacov dusil. Začal hovoriť o nízkych platoch zdravotníckeho personálu, potom o špinavých priestoroch, nedostatku vody, poslednom rozbitom sterilizátore, a vôbec, o pretekaní a plytvaní vodou v celej nemocnici. Nezastavil sa a pokračoval ďalej o teple v čakárňach, keď sa do nich nahrnú pacienti a o nedostatku chirurgických nástrojov na sálach. Svoju reč ukončil slovami: „Toto sa nedá vydržať. Nikto to nemôže vydržať.“ Sála sa ponorila do nepríjemného ticha.

Všetko sa hýbe akosi sťažka, nemotorne. Ešte aj tomu slnku to trvá, kým sa dostane tam hore o čosi dlhšie, než normálne. Hodinky nepoznajú, čo je presnosť a minútová ručička sa zasekla. Dohodnúť si stretnutie o trištvrte znamená, že ste pedant, ktorý sa niekam ponáhľa. Čas je hustý ako džem z guávy, v ktorom je príliš veľa cukru.

Práve sa narodilo a za pár hodín dostane bábätko nové meno, ubehne pár dní a rodičia dostanú rodný list a k nemu „malú kartičku“. Bez tejto identifikačnej kartičky nemôžete takmer nič. Rodina sa nedostane k tovarom na prídel, nemôže zapísať svoje dieťa do školy, dostať zamestnanie, cestovať diaľkovým autobusom medzi jednotlivými kubánskymi provinciami alebo si ani odložiť svoje veci do úschovne. Túto malú kartičku potrebuje každý Kubánec každý jeden deň svojho života. Hore na kartičke je kód – jedinečná kombinácia jedenástich cifier. Na tom malom kuse papiera sú zapísané dočasné aj geografické údaje, a okrem iných vecí sa tam nachádzajú aj určité fyzické detaily.

Tatiana chce predať detský kočík. Humberto zháňa tenisky. Dôchodkyňa na rohu ulice sa chce zbaviť mahagónového stola. Výmenný obchod zachraňuje nedostatky na štátnom trhu, ktorému vládne všadeprítomný nedostatok. Dnes už bežne vidieť na stenách plagáty s inzerátmi, kde sa ponúkajú na predaj domy alebo služby, ako opraviť nábytok. Utajované stránky na internete tiež obchodujú so všetkým, čo si len dokážete predstaviť, od nelegálneho satelitného taniera po vtáčí zob.

Deň sa začal ako nočná mora. Chýbalo jej ranné sŕkanie kávy, predavač s termoskou a papierovými téglikmi z rohu ulice sa kdesi stratil. Vliekla sa k autobusovej zastávke a jedným okom sledovala, či sa nemôže pridať k niekomu na spoločný taxík. Ale nikde nikto. Neobjavil sa ani ten staručký chevrolet, čo vždy, alebo jednoduchý miniautobus pre dvanásť ľudí. Po hodine čakania konečne nastúpila do autobusu, nahnevaná sama na seba, že nemá ani len oriešky v papierovom kornútiku, aby utíšila hlad.

Reinaldo o svojej práci novinára pre štátne periodikum veľmi nehovorí. Keď už, pôsobí pritom zmiešaným dojmom sklamania a istej útechy. Sklamania preto, že sa cíti zodpovedný za produkovanie mnohých stereotypov, s úľavou preto, že keď ho vyhodili z novín Juventud Rebelde (Revoltujúca mládež), stal sa slobodným človekom. Keď už spomína, prominentné miesto v jeho spomienkach má časopis Cuba Internacional, kde pracoval takmer pätnásť rokov.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.