„Všetci sa tu zbláznili?“ táto veta sa čoraz viac dostáva do našich každodenných životov ako reakcia na to čo sa deja okolo nás. Máme pocit, že aj tí, čo boli kedysi normálni, nimi prestávajú byť.

Mesiac úcty k starším nám nedáva len príležitosť pokloniť sa vráskam a šedinám a zanadávať na zlú sociálnu situáciu dôchodcov.

Extrémisti sa opäť chystajú pochodovať Bratislavou. Stavajú sa proti všetkému, čo vytvára základ demokratického štátu. Nenechajme to tak.

Fedor Gál, František Mikloško, Tomáš Janovic, Zora Bútorová, Štefan Hríb a mnoho ďaľších (vrátane autora tohoto videa) si prišli uctiť Petra Zajaca na oslavu jeho narodenín.

Boli sme pri odovzdávaní Cien Dominika Tatarku, ktoré tento rok za výnimočné texty a odvahu udelila porota Martinovi Bútorovi, Grigorijovi Mesežnikovovi, Zore Bútorovej, Miroslavovi Kollárovi za knihu Odkiaľ a Kam a Mile Haugovej za knihy Tvrdé drevo detstva a Cetonia aurata.

Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky je väčšina Slovákov presvedčených o tom, že vývoj našej spoločnosti sa neuberá dobrým smerom. O tom, čo nás najviac trápi, hovorí Zora Bútorová.

Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky prezentuje výsledky prieskumu s otázkou: "Ktoré problémy pokladáte na Slovensku za najzávažnejšie?"

Ľudia si v dejinách vždy hľadali hrdinov, ideály, voči ktorým si môžu pomeriavať svoje vlastné životy. Moderný svet je však čoraz viac svetom bez hrdinov. Dokonca aj osobnosti, o ktorých prínose či zaujímavosti nepochybujeme, vykresľujeme čoraz plastickejšie.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.