Blížiace sa predčasné voľby vyvolávajú veľa otáznikov a zúfalo málo odpovedí. Nech už sa však dovtedy stane čokoľvek, jedna vec je istá: to, čo sa svojho času nazývalo „reformnou pravicou“, je mŕtve.

Aj pri tohtoročnom blížiacom sa výročí tzv. víťazného februára cítime, ako sa priama skúsenosť s komunistickým experimentom vzďaľuje a vytráca. Je to pochopiteľné a vlastne niekedy aj legitímne.

Čo je motiváciou vzájomnej spolupráce medzi Moskvou, Teheránom a Pekingom? Za istých okolností by si mohli byť konkurentmi; a niet pochýb, že je tu dlhodobý potenciál vzájomných nezhôd. V tejto chvíli však majú niečo, čo vnímajú ako spoločnú hrozbu a majú aj – s príslušnými kvalifikáciami – spoločného nepriateľa.

Pred 90 rokmi, v pondelok 27. Februára 1933, krátko po 9. hodine večer, prebehla Nemeckom správa o požiari Říšskeho snemu v Berlíne. Nasledovalo vyšetrovanie a zatýkanie.

Mohli by sme to preformulovať aj ako problém „štát“ verzus „svedomie jednotlivca“. To by však celú vec trochu skreslilo a významovo zúžilo. Problém, hoci aktuálny, je známy od dávnych čias. Máme naň azda dnes lepšiu odpoveď? Než skríkneme „áno!“, zhlboka sa nadýchnime a zamyslime sa nanovo.

Vyjadrenie francúzskeho prezidenta Macrona v súvislosti sporu medzi ČĽR a Taiwanom, v zmysle, že Európa má predstavovať tretí veľmocenský pilier medzi Čínou a USA, a že sa nemá nechať zatiahnuť do kríz, ktoré sa je netýkajú, sa budú najskôr čítať a kritizovať ako tradičný trucpodnik upadajúcej veľmoci. Kameň úrazu však môže byť inde, než v tradičnej francúzskej politike, nech už si o nej myslí kto čo chce.

Bývajú chvíle, keď stav snenia a stav bdenia nie sú jasne oddelené. Niekedy si aj v spánku či polospánku uvedomujeme, že snívame. Inokedy sa pod nadvládou sna ocitáme aj vtedy, keď sme presvedčení o jasnosti svojho vnímania reality. A bývame až agresívni, ak nám niekto náš sen berie.

Často počúvame alebo čítame vyjadrenia typu: „to nie je pravda, to je mýtus“, „je treba búrať mýty, aby sme poznali pravdu“. Alebo, ako znie populárna kvízová otázka: „Pravda alebo mýtus“? V takomto chápaní sa „mýtus“ rovná omyl, alebo aj lož, zavádzajúce tvrdenie, výmysel, povera, falošná správa, povera. Je v tom však háčik.

Patriarcha Kyril kázal v Moskve o tom, že „vzývanie vedy, technológie a pokroku sú novým pohanstvom a pravoslávna cirkev sa proti tomu aktívne stavia“. Vyznávači vedy, technológie a pokroku z toho môžu mať kopu srandy. Až na to, že ...

Sú naša demokracia a sloboda na tom naozaj tak zle, ako sa niekedy tvrdí? Alebo ide o poplašnú správu, ktorá sama môže naše ústavné systémy rozkolísať a priviesť do krízy? Vieme dostatočne rozpoznávať skutočné hrozby? A vieme, ako im čeliť?