„My mouth is dry like Ghandi’s flip-flops!“ hovorievajú Angličania, keď pociťujú smäd. S ich suchým humorom, ktorý sa ani za 500 rokov ich kolonizácie na Indov nenalepil a nevykrivil im tie detské úsmevy.

Na Blízkom východe, myslím, že to bol Dubaj, otvárajú nový študijný odbor. Môžete študovať, ako sa stať influencerom. Normálne na výške. „Čoho sme sa to dožili?“ zišlo mi na um ako prvé.

Prvýkrát som sa tým stretla až v dospelosti. Alebo si to len nepamätám? Mala som asi dvadsať a zoznámila som sa s kamošovým malým synom Paľkom. Mal tri roky. Hrávali sme sa spolu na pieskovisku a zakopávali sa doň až kým nám netrčali len hlavy.

Bolesť. Taký reminder, že žijeme. Myslím tým extrémnu fyzickú bolesť, takú, pri ktorej máte pocit, že vám odstrelí dekel, bolesť, pri ktorej už-už idete upadnúť do bezvedomia, bolesť takú akútnu, rýchlu a dôkladnú, že sa vám začne púštať film, podobný tomu pred smrťou.

Rozoznávam ich podľa topánok. Veď, kto by mal v krajine, kde je o polnoci 31 stupňov, vysokohorské vibramy na nohách? Letisko v Dohe je pre mna už niečím ako zastávka električky v Bratislave.

Oslavujem jubileum. Mama má 50-tku, ja sedím na lavičke pri bazéne, ktorý patrí vile, v záhrade na túto počesť prenajatej. Okolo behá malý biely psík Zoro a nič nechápe. Na bare sa drví ľad na mojito, na grile sa griluje mäso, z píp tečie pivo, na stole je prasa, teda, iba jeho časť, a ľudia sa pripekajú na silnom južanskom slnku.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Nááááááádych a výýýýýýdych. A náááádych a výýýdych. Jogín Deepak sa dvíha a krúti a motá, a dýcha tak hlasno že aj cez hučanie mora ho počuť až sem. Dávam si svoju obligátnu rannú palacinku s banánom a nutelou a k tomu čierny čaj. Na obzore v diaľke poskakujú delfíny. Deepak má teraz tvar akejsi striešky.

Je to veľmi smutné. A to aj v rámci toho, aké to niekedy vie byť veselé. „Mám jointa radšej ako teba,“ povedal môj kamarát Chhewang svojej frajerke a opustil ju. Chcela od neho, aby menej hulil.

Modliť sa, keď sme v úzkych, je ľahké. Ide to samo. Bože daj mi to, daj mi hento a nech sa mi len preboha nestane tamto. Niekedy sme tak strašne na dne a do modlitby vkladáme také veľké nádeje a toľko energie, že vidíme, ako sa hneď v danom momente situácia mení.