„Štěstí je krásná, přepychová věc,“ spieva Richard Müller a dodáva, „ale prachy si za něj nekoupíš.“ Celkom fajn citát do všeobecného džavotu na margo takzvanej súčasnej krízy, ktorá sa občas a nesprávne nazýva hospodárskou.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Úplne prvýkrát som držal v rukách kanonické dielo taoizmu za hlbokého komunizmu v preklade z ruštiny do češtiny od Emy Bayerleovej (1954). Paragraf tretí: „Kdyby nebyli uctíváni mudrci, nebyly by rozepře mezi lidem. Kdyby si lidé necenili vzácné předměty, nebyli by mezi nimi zloději. Kdyby zrak lidí nebyl poután žádoucími předměty, srdce lidí by se nejitřila. Proto vláda moudrého člověka vyprázdňuje jejich srdce a naplňuje jejich žaludky. Oslabuje jejich vůli a zpevňuje jejich kosti. Stále se snaží, aby lid neměl vědomosti a vášně a aby ten, kdo má vědomosti, nesměl zasahovat. Uskutočněje-li (mudrc) nečinnost, přináší to vždy pokoj.“

Na Ukrajine ide do tuhého. Miznú, biedia a umierajú tam ľudia. Ľudia, ktorí v podstate chcú iba to, čo my máme normálne a každodenne – napríklad demokratický politický režim, relatívny blahobyt, obrovský európsky priestor bez hraníc.

„Naše vláda bude první, která nebude krást, lhát a bude makat pro občany.“ Čiže kradne a klame vláda, vyhlásil koncom roka 2013 Andrej Babiš, nová hviezda českej politiky, a nie konkrétni ľudia. Kradne a klame sa tu od novembra 1989, predtým bola pohodička. Vidím to tak, že klame občan Babiš. Ešteže lož nemá prevahu nad pravdou, to by bol svet iný, než v akom žijeme, podstatne horší.

„Intuícia predchádza strategické uvažovanie,“ píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam.