11. októbra 1962 uplynulo 50 rokov od jeho slávnostného otvorenia Jánom XXIII., ktorý namiesto moci a disciplíny stavil na počúvanie a náklonnosť. V čom bol II. vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aj prispôsobenie cirkvi požiadavkám moderného života výnimočný a prečo je dnes tak zaznávaný? Diskutovali Hans Peter Hurka, predseda rakúskej laickej iniciatívy Wir sind kirche, Alois Odermatt, švajčiarsky teológ a cirkevný historik. Moderoval Peter Križan, tlmočil Peter Žaloudek.

11. októbra 1962 uplynulo 50 rokov od jeho slávnostného otvorenia Jánom XXIII., ktorý namiesto moci a disciplíny stavil na počúvanie a náklonnosť. V čom bol II. vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aj prispôsobenie cirkvi požiadavkám moderného života výnimočný a prečo je dnes tak zaznávaný? Diskutovali Hans Peter Hurka, predseda rakúskej laickej iniciatívy Wir sind kirche, Alois Odermatt, švajčiarsky teológ a cirkevný historik. Moderoval Peter Križan, tlmočil Peter Žaloudek.

Po tom ako si poslanci NRSR uctili pamiatku obetí rómskeho holocaustu sa v zasadacej sále rozpútala hádka medzi poslancami opozície a šéfom parlamentu.

Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Všetci sme vedeli, že s prezidentom Milošom Zemanom bude zábava. A všetci sme tiež videli, že občas urobí Českej republike hanbu. Ale ani tí najväčší „optimisti“ v tomto smere netušili, do akých „výšok“ je Zeman schopný vyletieť a následne do akých hĺbok spadnúť. Všetko sa začalo októbrovou návštevou Číny. Nikto nečakal, že pragmatik Zeman, velebiaci big-business, bude v Číne hovoriť o ľudských právach. Lenže miera jeho poklonkovania čínskym vládcom bola nedôstojná.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.

Juhannus je vo Fínsku najväčší sviatok po Vianociach a je aj v kalendári. Sviatok svetla, pôvodne zasvätený ,ukkovi’, pohanskému bohu búrky, ale aj počasia a úrody. Mesto stíchne a kto môže, ide na chatku. Naozaj na chatku, lebo fínske chaty sú malé a skromné. Fíni tam dokážu žiť bez televízie i vodovodu. Ale nie bez sauny. A Juhannus je najmä sviatkom sauny. Sauna sa zohreje a udržuje sa horúca takmer celú noc. K tej svätojánskej patria brezové vetvičky, symbol zdravia.

Ruský pesničkár, herec a básnik obdobia rozkladajúceho sa socializmu Vladimír Vysockij má vo svojom repertoári jednu výnimočnú filozofickú pesničku Balada o Pravde a Lži, ktorá práve dnes, v období nového rozkladu, opäť začína byť veľmi aktuálna. Rozklad potrebuje imitovať rozkvet, vytvárať fikciu pravdy, pod ktorej povrchom sa však škodoradostne smeje lož. Ak v umeleckom diele fikcia človeka povznáša, v živote je fikcia-lož príznakom nízkej kultúry. Vysockého balada rozpráva príbeh o tom, ako hrubá, bezočivá a špinavá Lož zlákala k sebe naivnú Pravdu a pohostinne jej ponúkla nocľah.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

V Národnom múzeu T. H. Ševčenka v Kyjeve sa nachádza jedno významné dielo, ktoré má pre dejiny ukrajinskej kultúry, a zvlášť literatúry neoceniteľnú hodnotu. Je to portrét významného ruského básnika, otca ruského romantizmu a vychovávateľa cárskych detí V. Žukovského. Tento portrét zohral rozhodujúcu úlohu v živote najslávnejšieho ukrajinského básnika a maliara T. Ševčenka, ktorý pre Ukrajincov znamená to, čo pre Rusov Puškin či pre Slovákov Hviezdoslav.