Tak sa niekedy pýtam sám seba, prečo som o tom nikdy nepísal? Nie, nie je to v tom, že by som na tú dobu chcel z hlavy vytesniť všetky spomienky. Veď sa mi vlastne nestalo nič hrozné. Iba mi rozmlátili auto a z obavy o bezpečnosť som mojich blízkych presťahoval do Prahy. Pol roka ich strážili policajti a nebolo to nič príjemné. Prežil som to a prežila to aj moja rodina. Pravda, boli tu však aj takí, ktorí neprežili.

Večer, deň po voľbách, som strávil pozeraním tridsať rokov starej slovenskej filmovej klasiky. Pár postrehov k veciam, ktoré u nás (ne)fungovali v roku 1920 a nezmenili sa dodnes.

Česká a slovenská ŠtB, rumunská Securitate, Poľská SB, maďarská ÁVO, východonemecká Stasi. Ako zásadne, bezohľadne, surovo, ale svojím spôsobom elegantne a sofistikovane vstupovali ľuďom do životov tajné polície európskych socialistických totalitných systémov, o tom vzniklo šesť unikátnych dokumentárnych divadelných inscenácií, mapujúcich ich rôzne modely. Od soboty 11. októbra ich týždeň čo týždeň vysiela RTVS v šesťdielnom cykle dokumentárnych filmov Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Ten je vyústením rovnomenného projektu Asociácie Divadelná Nitra. Vracia sa k príbehom, na ktoré by sme najradšej zabudli.

V registri modernej architektúry na Slovensku sú tri kúpaliská. Všetky tri sú kultúrnymi pamiatkami, lebo sú to významné funkcionalistické stavby. Všetky tri potrebujú opravu. Aj jedinečné a takmer zabudnuté kúpalisko architekta Oelschlägera v Košiciach.

Pripomínania minulosti, z ktorej sa môžeme poučiť pre dnešok a zajtrajšok, nikdy nie je dosť. Ani tej, čo sa odohrávala v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.

Slovenský rusista narodený na Ukrajine, náš prominentný stĺpčekár Valerij Kupka, nedávno vydal po 12 rokoch básnickú zbierku Zabudnutá štvrtá strana. Ak práve neučí literatúru na Katedre rusistiky Prešovskej univerzity, prekladá.

Do nedele budú v hlavnom meste pokračovať Bratislavské hudobné slávnosti. Festival, ktorý sa pýši statusom najvýznamnejšieho domáceho podujatia klasickej hudby, si tento rok pripomína 50. výročie svojej existencie.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.