Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.

Bol studený parížsky január minulého roku, dve hodiny po polnoci, keď na Rue La Fayette v budove Kurdského informačného centra objavili tri mŕtve telá. Tri kurdské ženy, prevŕtané viacerými guľkami. Záhadná vražda, stále nevyriešená, vyvoláva otázniky, ktoré rezonujú aj dnes.

Ráno ma sestričky z vedľajšieho kláštora nadchli napínavým rozprávaním o živote narkomana Gorana z Medžugoria a jeho premene. Roky sa pokúšal o samovraždu, ale vždy sa prebral iba v nemocnici. Teraz vraj žije s guľkou v hlave v usporiadanej rodine. A je čistý.

Josif Brodskij, ruský básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, odsúdený v Sovietskom zväze na päť rokov väzenia za príživníctvo a napokon vyhostený z rodnej krajiny, mal tisíc dôvodov cítiť sa ako obeť režimu.

Najčastejšie spomínanou knihou, preloženou do slovenčiny, v našej ankete Knihy roka 2014 bola pomerne tenká novela Juliana Barnesa Roviny života.

Nezabiješ! Prikazuje? Prosí? Žiada? jedno z prikázaní. Pamätá si ho niekto? Vníma ho niekto? Rozumie mu? Dnes akoby sa naň celkom zabudlo. Nezabiješ je hlavným znakom ľudskej kultúry. V prírode je človek jediný predátor, ktorý nemusí zabíjať. Má ruky, ktoré môžu vyrábať, pestovať, tvoriť. Ľudské ruky nie sú na zabíjanie. Ten, kto ich naň používa, nie je človekom kultúry. Je ešte poločlovekom, ktorý si neuvedomuje, že jeho ruky spôsobujú bolesť, ktorého nebolí bolesť druhého. Každému vojnovému konfliktu predchádza pokles životnej úrovne aj úrovne kultúrnej.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Damaris má takmer 40 a na tvári rôzne jazvy. Urobila jej ich spolužiačka v piatej triede sponkou na vlasy. Stalo sa to cez školskú hodinu, v hádke o pero. Súperka na ňu zakričala: Čakám ťa o štvrť na päť! Tak vyzerá vyhrážanie sa medzi žiakmi na kubánskej základnej škole. Ten čas znamená, že bude treba ukázať silu pästí alebo prevahu v škriabaní.

Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.