Len tak som si narýchlo vybehol. Myslel som si, že je už po sezóne a tak neskoro popoludní sa mi to už prepečie. Ale muž v reflexnej veste nekompromisne vymenil moje tri eurá za parkovací lístok a unavene mávol smerom k miestu, ktoré môjmu autu určil.

Bol som s miništrantmi v malom baníckom múzeu, ktoré držia pri živote nadšenci, bývalí baníci. Na stene bola vyše storočná fotografia, všetci zamestnanci bane rozostavení na svahu okolo vstupu do štôlne.

Občas sa nám to stávalo. Naložené nákladné auto s podsadovými stanmi, kuchyňou, indiánskym stanom, skrátka, zopár ton, ktoré keď sa vybalia a postavia, stanú sa domovom na tri týždne takmer pre stovku skautov a skautiek. Všetci už táborovo naladení a v predpovedi počasia búrky. Šli sme.

Každý rok sa na to teším. Musí fúkať pomerne silný severný vietor. Na neveľký vŕšok vedľa parkoviska pod Spišským hradom je to z auta pár minút. Vždy ma tam dobehnú spomienky, ako som sa tu učil lietať počas vychádzky z kňazského seminára.

Je to zaujímavá skúsenosť, táto strata čuchu. Moja fara nadobúda podobu úplne neutrálneho priestoru.

Sestričky v Kláštore sv. Michaela pripomínali ružu Malého princa. Boli pôvabné vo svojich pravoslávnych rehoľných rúchach, no na každú snahu o bližší kontakt s nami vycerili svoje štyri tŕniatká zádumčivej pokory a takých tajomných úsmevov, že by aj Monu Lízu dostali do rozpakov.

Počas jedného skautského tábora v Lopušnej doline bol dubákový rok. Len pár metrov od okraja lesa vedľa našich stanov ste mohli natrafiť na hríby. Maličké, s nežnou guľatučkou hlavičkou, ale aj kusy veľké ako dáždnik záhradného trpaslíka.

Predvianočné spovedanie vie kňazov vyčerpať. Aby sme to sebe i veriacim uľahčili, vždy v susedných farnostiach spovedáme viacerí. Ľudia nemusia toľko čakať a môžu si sami vybrať spovedníka. Kňazi s horším sluchom sú žiadaní. A tí, čo k spovedi zvyknú pridať aj menšiu kázeň, sú zas obchádzaní.

Rozmotal som si tenučké šnúry a starostlivo skontroloval, či je všetko, ako má byť. Bol som 60 výškových metrov nad lúkou medzi Lendakom a Tatranskou Kotlinou. Temer žiadne prevýšenie. Juhovýchodný vietor ma pomaly dvíhal k vrcholu Pálenice, ktorej domáci nepovedia inak ako Kicora.

Marek Stolarčík a ďalší moji lietajúci priatelia išli objavovať nepoznané hory Iránu. Mojich priateľov však v Iráne zatkli a pokladajú ich za špiónov. Prosím, pustite ich domov.