Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.

V istý aprílový pondelok abdikoval prezident Maďarska Pál Schmitt. Predtým v piatok (vo vysielaní verejnoprávneho rozhlasu a televízie) sa ospravedlňoval približne dvadsaťminútovým vyhlásením, že nechápe proti nemu vznesené obvinenia, rozhodnutie univerzitného senátu, podľa ktorého mu odoberú titul tzv. malého doktora. Ako športovec sa nehodlá vzdať, veruže ukáže, že je schopný získať trebárs ešte aj vedeckú hodnosť PhD.

„Meno Maďar opäť bude pekné...“ napísal svojho času (asi pred 164 rokmi) Sándor Petőfi s nekonečným optimizmom. Nateraz o tom skôr pochybujeme. Pritom o nás hovoria azda všade. Značne skreslene a nepresne, čo znižuje hodnovernosť ešte aj oprávnenej kritiky. V titulkoch sa dočítame, že Maďarsko už nie je republika. Mudrci vôbec nečítali novú ústavu, z ktorej vysvitá, že výlučne používame len tradičný názov krajiny Maďarsko (Magyarország), ale štátna forma je aj naďalej republika.

V akom znamení sa po 2. januári začal pre Maďarov nový rok? Na Andrássyho ceste bola tridsať-štyridsaťtisícová demonštrácia proti politike vlády. Občianske organizácie zorganizovali protest v zimný deň, ktorý inak nebol zvlášť chladný.

Dvadsaťjedenročné trvanie bez pochýb posunulo vyšehradskú spoluprácu do mužného veku. S nostalgiou si spomínam na 9. apríl 1990, keď sme sa z podnetu prezidenta Václava Havla objavili v Bratislavskom hrade ako predstavitelia jednej z farieb maďarskej politiky, dalo by sa povedať, na predvyšehradskom stretnutí.

Čo dnes znamená národná nezávislosť? Povedzme v prípade malej krajiny. V 90. rokoch som napísal, že európska integrácia prinesie nevyhnutný následok v obmedzení časti národnej suverenity.

Predpoludním 23. októbra som sa vybral do Zväzu spisovateľov. Počasie bolo pochmúrne, v meste som sotva videl národnú zástavu. Podivný sviatok. Pred piatimi rokmi som musel vstať skôr. Ráno o siedmej ma zobudil telefón poľského novinára s tým, že pred parlamentom polícia rozohnala demonštrantov, ktorí tam stanovali. Pokladal som to za zlé znamenie.

Kredit. To slovo často počuť v dnešnom Maďarsku. Vo mne vyvoláva vlastne kladné pocity, veď kto má kredit, tomu možno dôverovať. V historickej pamäti Maďarov sa zasa zachovalo, že to bol názov epochálne významného diela Istvána Széchenyiho. V Kredite (Hitel) roku 1830 gróf sformuloval svoj program občianskej premeny uhorskej spoločnosti. A s odkazom na veľkého predka to bol názov aj nášho časopisu.

Na dedine je letná horúčava oveľa znesiteľnejšia. Vonku prúdi vzduch, možno počuť ticho. Nech je akokoľvek horúco, v starom dome, postavenom z nepálených tehál, nevystúpi teplota vyššie ako na 23-24 stupňov.

Je teplo a uhorková sezóna. Pred sto rokmi v tomto čase sa v peštianskych novinách písalo o „fiumskom (rijeckom)“ žralokovi. Teraz sú správy o prepúšťaní vo verejných médiách. Píšu o tom ešte aj vo vzdialenom Nemecku. Doma to ľudí veľmi nezaujíma. Na výzvu Odborárskej rady prišlo pred budovu Maďarského rozhlasu len čosi vyše stovky demonštrantov.