V poslednom čase sa veľa hovorí o buste. Ale mňa by zaujímalo, čo na to hovorí tá busta.

Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Pojmy sú dôležité a je dobré si ich neustále spresňovať alebo ich významy posúvať, ako sa vyvíjajú v čase. Ja tu mám drobný návrh na úpravu osnov, keď počúvam, ako každý obhajuje právo na vlastný názor, ale za myslenie bojuje len málokto.

Pravda je dnes vzácna esencia. Ako tie maličké častice, z ktorých sa vraj skladá svet. Tuším sa im hovorí bozóny. Sú aj nie sú. Sú nami, sme nimi... tak je to, myslím, aj s pravdou.

Je veľa drobných radostí, ktoré sa človek silou-mocou snaží uchovať, hoci mu ich vývoj neúprosne berie. Minule sa mi pokazil dáždnik a ja som si ho chcel dať opraviť.

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.

Prichádza jar, človek to pozná z rôznych vecí. Niektoré sú ale podivnejšie ako iné. Ja mám jednu, na ktorú sa každú jar teším, že ju zase budem mať možnosť pozorovať a že možno konečne tento rok pochopím tú tichú záhadu.