To, ktorá krajina skrachuje v Európe ako prvá, dlho nebolo otázkou. Dnes už je. Môže sa stať, že Grécko – ktorého príprava bankrotu sa preťahuje – predstihne na jar Maďarsko.

Ani hystéria okolo európskeho summitu, ani zlyhávanie na dlhopisových trhoch, kde slovenská emisia opäť dostala košom, nevyrušili slovenských politikov z fiškálneho bezvedomia.

To, či bol 17. november totálne zneužitý na stranícku kampaň, alebo v ceremónii bol aj úprimnejší obsah, je vec pohľadu a vkusu. Isté je, že účastníci slávnosti – paradoxne a príznačne zároveň – sa od komunistických pohlavárov roka 1989 v istom ohľade ničím neodlišovali.

Je celkom možné, že pod valom Európy nájdu svoj hrob i iné garnitúry, ba dokonca i celé štáty. To, že pochoval vládu Ivety Radičovej, je však zlyhanie čisto vnútroslovenské a môže vyjsť krajinu drahšie než tie 3 miliardy eur, čo boli v hre.

Robert Fico pred mimoriadnou schôdzou už ani nemohol dúfať v lepšie pohnojenú pôdu, na ktorej sa pokúsi odvolať z funkcie Ivetu Radičovú. Premet, aký zacvičila v afére daňového sťahovania, dáva dôvodovej správe, že „zakrýva stranícky klientelizmus“, plnú vážnosť i napriek tomu, že ak bizarnosť a drzosť majú korunu, tak sú to osoby navrhovateľov.

Poslanecký návrh (Kaník a spol.), aby penzijné fondy mohli nakupovať aj zlato, nie je zďaleka tým najpodstatnejším na oprave dôchodkového sporenia po Ficovi, ktorá mešká už viac ako dva roky. Iba pekne ukazuje, ako ľudia, ktorí nesú širšiu a dlhodobú zodpovednosť, fungujú v algoritme trhových hráčov.

Ak Radičovej vláda zostane nažive, hneď po eurovale ďalším testom odolnosti bude 2 400 výpovedí, ktoré nemocniční lekári podali minulý týždeň. Po dlhom váhaní a naberaní guráže, ale podali. Požiadavky zvýšenia platov, zmien v Zákonníku práce či zastavenia transformácie nemocníc sú de facto dokopy nesplniteľné, takže tip, že vo finiši sa to scvrkne „iba“ na mzdy, sa dá pečatiť.

Prepady finančných trhov minulý týždeň ohlasovali, že akcionári podnikateľských a finančných subjektov, klienti bánk, penzijných a podielových fondov, strácali na majetku každou hodinou miliardy (eur, libier či dolárov). Miera stresu, živená novinkami z eurozóny a správami o ratingoch, raste a priemyselnej produkcii, prehĺbila očakávania ďalšej recesie už takmer k istote, že svet si zopakuje tortúru po Lehman Brothers.

Aj keď opozícia, samozrejme, nemala dosť hlasov na vyslovenie nedôvery premiérke, nad budúcnosťou Ivety Radičovej sa zaťahujú mraky. Aj keď z nich nemusí zapršať, žiadny z predchodcov, ktorí čelili rovnakej procedúre, nemal svoju situáciu menej pod kontrolou a nepôsobil odovzdanejšie.