Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Neviem sa vynačudovať, kde sa v nás berie toľko patetizmu. Stretnete ho všade. Krásne vynikne pri ohlasovaní konca toho či tamtoho. Koniec kultúry sme prežili už neviemkoľkokrát, hokej končí pravidelne, keď tí junáci v značkovom brnení nevyhrajú nejakú medailu, zimy sa končia, keď nenapadne sneh, letá, keď nesvieti slnko, knihy, bryndza, folklór, punk, furt nejaké konce. Teraz je najmódnejší koniec pravice na Slovensku.

Koncertom v bratislavskom Klube Za zrkadlom vyvrcholilo slovenské turné banskobystrickej kapely Sto múch. Po vydaní aktuálneho dvojalbumu Skorotlčúce táto veselá kapela zvážnela.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Žiarska chata (1 325 m n. m.) je pekným a ľahko dostupným cieľom turistov v Západných Tatrách. Viac ako turistickú chatu pripomína pohodlný horský hotel.