Červená, modrá, biela. Tri farby, ktoré tvoria slovenskú trikolóru a tri farby, ktoré zároveň symbolizujú politické preferencie obyvateľov krajiny. Aj prezidentské voľby 2009 potvrdili, že červená má už roky nad modrou a bielou navrh. Prečo je tak? A môže sa to zmeniť?

Mám z toho už taký zvláštny pocit. Po francúzsky sa to volá „déjà vu“, čiže niečo, čo sa už stalo. Mám podivný pocit, že sa v nejakej dejinnej špirále, vymyslenej mimochodom Karlom Marxom, vraciame opäť do nejakého bodu zlomu, keď sa to tu v strednej Európe, najmä teda u nás v Česku, zlomilo a šlo to po pár dobrých rokoch zase do hája a to do hája poriadne veľkého.

Nie tak dávno Robert Fico naliehavo vyzýval, že „dajte mi jeden argument, ktorý vás oprávňuje porovnávať Slovensko s Maďarskom“, pričom reč nebola o nacionalizme či extrémistoch, ale o ekonomike. Nešťastie je, že slovenskému premiérovi môžete dať koľkokoľvek argumentov, on ich buď ignoruje, alebo im jednoducho nerozumie.

Ak dnes niekto najviac ohrozuje slobodu tlače, tak sú to zrejme sudcovia. Tí, ktorí sa súdia s médiami za utrpenie „nemajetkovej ujmy“ aj tí, ktorí takéto rozsudky vynášajú.

Vláda vyberá na daniach oveľa menej než vlani, ale šetrenie jej príliš nejde. Aspoň niektorým prípadom plytvania však dokázali zabrániť tlačené médiá – touto vládou, a

To napätie sa dá krájať. V

Slovo kríza sa dnes každodenne skloňuje najmä s prepadom ekonomiky. Po posledných udalostiach v našom súdnictve a polícii však treba začať hovoriť na Slovensku aj o kríze iného typu. Menej viditeľnej, ale v dôsledkoch nebezpečnejšej. O totálnej kríze inštitúcií.

Istá podobnosť tu je. Obaja prevzali vládu po dlhých rokoch vládnutia pravice vo svojich krajinách.