Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s

Koľko trvá moment?

Je

Posledné nepálske dobrodružstvo. Po dvoch týždňoch relatívneho svalového relaxu (ak nerátam nepálske diskotéky a aktívny denný a nočný život v Káthmandú) som naložila svoju ničnetušiacu sestru Terezku do malého, pochybne vyzerajúceho lietadla na káthmandskom letisku.

Ráno. Cez malé zamrežované okienko s rozmermi asi 10 x 30 centimetrov mi prenikajú prvé ranné lúče. Autá z ostatných garáží vo dvore o ôsmej štartujú svoje motory a ponáhľajú sa do práce. Búchajú dvere, smrdia výfuky, rodičia nakladajú otrávené a rozospaté deti a vezú ich do školy.

Celý deň bolo všetko proti mne. Včerajších 30 km v nadmorskej výške 4 000 – 5 000 metrov ma dosť dorazilo. Navyše hneď v prvom kilometri sme nastúpali 300 metrov, čo je úplný brutus, keď si to predstavíte geometricky.

Na chodníku sa zjavil prvý ľad a do našich tvárí sa zaprel prvý vietor. Ideme na sever. A stúpame do výšok. Nie je to jednoduché. Od 3000 metrov sa jeden krok dá násobiť troma.

Našťastie som mala flek pri okienku a hory sa mi pri prílete ukázali v plnej kráse za červeného zapadajúceho slnka. Výnimočne nízka hladina smogu, to mi dali za pravdu aj domáci. Málokedy je hory z Káthmandú tak krásne vidieť. Cestovateľské vzrušenie je tentoraz omnoho silnejšie, pretože prvýkrát v živote cestujem sama.