Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Hlavným architektom mesta Trenčín sa asi stane Martin Beďatš. V krajine, kde sú všetci posadnutí budovami, niektoré by najradšej zbúrali aj vlastnými rukami ako napríklad modernú prístavbu SNG, iné zas chcú brániť vlastnými telami, je to mimoriadna funkcia.

Dlhých 20 rokov šéfoval vládnej legislatíve, poznal ho každý minister a azda ako jediný topúradník prežil všetky tri Mečiarove, dve Dzurindove aj Ficovu vládu. Až kým nenarazil na Sulíka. Zoznámte sa – Štefan Grman.

Idem písať o Robovi Rothovi, práve som sa vrátil z Fausta. Asi nebude veľmi rád, lebo ho idem vychváliť do nebies. A som presvedčený, že si to zaslúži, a to aj napriek tomu, že sa mi minule posmieval, aké mám veľké brucho.

Logá sú zaujímavá vec. Napríklad taký Renault, v Košiciach vraj mestské zastupiteľstvo chce autá tejto značky vďaka kosoštvorcu zakázať... ale veď o tom si už písal... tak, tak...

Žiaden architekt, ktorý kedy pôsobil na Slovensku, nenaplnil tak dokonale predstavu avantgardy o tomto povolaní, ako Friedrich Weinwurm. Weinwurm však svojím dielom, spoločenskou angažovanosťou, životným osudom a nakoniec aj tragickou smrťou prekračuje aj túto predstavu, aby stelesnil osobnosť európskeho ľavicového intelektuála v celej jej komplexnosti, tragickosti, ba z dnešného pohľadu často aj nepochopiteľnosti.

Minulý týždeň uplynuli štyri roky od napadnutia Hedvigy Malinovej. Tento týždeň uplynie pätnásť rokov od únosu Kováča mladšieho. V čom sa tie dva prípady podobajú a v čom sa líšia?

Slovensko patrí do skupiny krajín, označovaných ako emerging markets. Aspoň v hudbe. Sme tam spolu s Indiou, Balkánom či Juhoafrickou republikou. Presný zoznam neexistuje, vychádzam z odborných konferencií, kde sa preberá hudba. Často ide o neuveriteľnú zmes akéhosi metafyzicko-patafyzického rozprávania úplne o ničom, čo sa však tvári ako porada expertov NASA a Bajkonuru, od ktorej závisí budúcnosť ľudstva.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.