Pred rokom som bol vďaka Človeku v Ohrození na Kube. Takto vyzerá Havana.

Som rád, že konečne začali vychádzať reedície všetkých albumov dua Dežo Ursiny a Ivan Štrpka. Aj keď mali byť už dávno vonku, vďaka za ne.

Na tú knihu som narazil náhodou. V jednom veľkom bratislavskom kníhkupectve som začul asi sedemročného chlapca, ako kričí na mamu, že o tom sexe to už videl u kamaráta. Mama si pri pulte prezerala dáku knihu a zvažovala kúpu.

Živiť sa v týchto dňoch ako politický komentátor v sebe nesie kus sadomasochizmu. Myslíte si, že komentujete politiku, ale komentujete cirkus.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Vytočila číslo a čakala. Nič. Ani zvonenie z druhej strany, ani obsadený signál. Skúsila to znovu a ozval sa ženský hlas, aby počkala a nezložila. Po pár minútach pochopila, že to bol podvod. Polovica predplatenej karty však už bola minutá. Nakoniec sa jej predsa len podarilo mame dovolať, ale jej hlas znel, akoby hovorila pod vodou, aspoň že sa dozvedela, že je v poriadku a že jej chýba. Spojenie sa prerušilo a jej telefonát na Kubu sa skončil.

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Drážďanské Tri sestry mali veľmi zaujímavý výtvarný koncept. Prvé dejstvo: baliaci papier visí ako horizont cez celé javisko, druhé dejstvo: herci z neho odtrhnú asi desaťmetrový kus, vznikne diera a v nej je dlhý stôl so stoličkami a sviečkami, tretie dejstvo: celý visiaci papier strhnú a kusy papiera ležia na javisku ako zdevastovaný svet po požiari, štvrté dejstvo: papier skrkvú do jednej obrovskej „gundže“ balíka, z ktorého trčia nohy a telá hercov. Výtvarne zaujímavé a silné. Bohužiaľ dramatické vzťahy sú popisné, alebo nekonkrétne, a tak osudy sestier, ich vnútorný svet , i svet celej spoločnosti je nerozkrytý.

Je krásne popoludnie na prelome leta a jesene. Kyjevský Chresčatyk sa kúpe v slnečných lúčoch, okolo kvetinových záhonov na Majdane korzujú mamičky s kočíkmi, v kaviarňach pri stolíkoch posedávajú študenti. Mám pocit, akoby sa mi celá tá ukrajinská revolúcia, ktorej tu miestni nepovedia inak ako Majdan, len prisnila.