Hlas pre Mariana Kotlebu nemôže ospravedlniť životná frustrácia, protest voči systému ani sklamanie z politiky.

V slovenskej spoločnosti sa hromadia emócie nespokojnosti, aké v dejinách predchádzali buď revolúciám alebo vlnám masového náboženského prebudenia.

Výsledok českých volieb je unikátny aj v európskom kontexte. Hoci na rozbúrenom juhu EÚ boli v poslednom čase veľmi divoké voľby, česká švejkiáda - so Slovákom a Japoncom v hlavnej a vedľajšej roli – všetko predčila. Tri antisystémové strany obsadia v tamojšej poslaneckej snemovni 47 percent miest.

Narodil som sa a (stále ešte) väčšinu života som prežil v Československu. Niet preto divu, že voči tejto mýtickej krajine stále pociťujem hlboké citové väzby.

V nemeckej politike sa po voľbách nič zaujímavé nedeje – Merkelovej CDU stále zvažuje, či pôjde do odskúšanej veľkej koalície s SPD, alebo prelomí historické tabu a skúsi to so Zelenými. Oveľa väčší rozruch je však v nemeckej katolíckej cirkvi. Viac v mojom pravidelnom Nemeckom diári.

Pre umelca, ale aj pre novinára, ktorý o umení píše nie je nič horšie, než nezaujať. Vďaka Facebooku a editoriálu v JeToTak.sk si však na to v poslednej dobe nemôžem sťažovať.

V aktuálnom vydaní .týždňa, ktoré je v predaji od pondelka, 30. septembra, si môžete okrem iného prečítať:

Andrej Kiska má zaujímavý životný príbeh, peniaze, za sebou dobrú agentúru a podľa Focusu mieri do druhého kola. Je tu však jedno veľké ale. Kiska má totiž niekoľko problémov, ktoré ho výrazne hendikepujú.

Končí sa deň, keď sme si pripomenuli Povstanie. Mali sme štátny sviatok, v Bratislave pokojné ulice a Banskú Bystricu navštívil rumunský prezident Basescu a predseda ruského parlamentu Naryškin.

Existuje niečo po smrti? Alebo nie je nič a je to definitívny koniec? Môže byť dôstojné umieranie? Tuší alebo dokonca vie človek, že zomiera? Kde by sme mali odchádzať z tohto sveta, ak máme možnosť výberu?