Som v Kišiňove. V hlavnom meste Moldavska, čo je, ako som musel pred odletom vysvetľovať babičke, taká malá krajina medzi Ukrajinou a Rumunskom. Nie je pri Čiernom mori, od toho ju delí zopár desiatok kilometrov pevniny, ale na pláže do Odesy je to z Kišiňova bližšie ako z Varšavy, nejakých dvesto kilometrov. Vzdialenosťou, nie časovou realitou.

V druhej polovici augusta 1920 sa neďaleko Varšavy odohrala rozhodujúca bitka poľsko-sovietskej vojny. Poľská armáda uhájila hlavné mesto, obnovený poľský štát, zabránila sovietskemu postupu do Európy, čím ju pravdepodobne zachránila pred boľševizáciou.

Dobrých slov o Poľsku sa v našich médiách neobjavuje veľa. V tieni negatívnych komentárov leží to, čo by sme mali Poľsku závidieť: jeho neochvejné prozápadné smerovanie, stelesnené aj euroatlantickou spoluprácou.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.

Najhoršie je, keď človek niečo niekam napíše, leto potom to jednoducho nemôže neurobiť. Teda môže, ale pripadal by si akosi čudne. Bola noc z pondelka na utorok. V mobile som mal esemesku od Kamily, veľmi peknej šéfky nášho internetu, že by odo mňa potrebovala blog o deň skôr, ako ho normálne píšem.

Všetko, čo robil, robil z povinnosti k legende II. Poľskej republiky. Bola to legenda generácie, ktorá sa narodila v Poľsku maršála Pilsudského.

Vlak do Kyjeva ide z Prahy tridsaťjeden hodín. Znie to desivo, ale v podstate sú to dve noci. Cez deň medzi nimi je navyše sedemhodinová zastávka v Krakove, kde sa čaká, kým príde nejaký poľský vlak, ktorý mieri tým istým, teda východným smerom. To chápem, pretože kvôli tým dvom vagónom, v ktorých počet cestujúcich len mierne prekračuje počet sprievodcov, by sa to naozaj nevyplatilo. Vlak, príliš drahý pre Ukrajincov, ktorí cestujú domov lacnejšími autobusmi (čudovali by ste sa, koľko toho z Prahy na Východ chodieva), je však pre Čechov príliš pomalý. Stráviť tri dni na cestách...

Poliaci budú prepisovať učebnice, napísal som pred niekoľkými dňami na začiatku svojho článku o generálovi Wojciechovi Jaruzelskom. Ale teraz vlastne neviem, či som to napísal správne. Stretnutie s týmto človekom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín nielen Poľska, ale najmenej strednej Európy, bolo jedným z najpôsobivejších okamihov zvláštnej jesene pred piatimi rokmi, keď som sa z Bratislavy po piatich rokoch vracal do Prahy. A bol som chvíľu slovenský a chvíľu český novinár. Bolo pätnásť rokov po novembri 1989 a ja som mal silu a Lidové noviny a Pravda ambíciu urobiť rozhovory s kľúčovými lídrami konca komunizmu po celej tej našej strednej Európe.

Tretieho septembra 1939 dala Veľká Británia Hitlerovmu Nemecku dvojhodinové ultimátum na stiahnutie nemeckých vojsk z Poľska. Uplynulo o jedenástej hodine doobeda a Hitler ho odignoroval. Nasledovalo jedno z najväčších pekiel dvadsiateho storočia.