Na Zem dopadajú zo všetkých strán rádiové vlny, hovorí sa im „kozmické mikrovlnné pozadie”. Astronómovia z výskumnej stanice na južnom póle nedávno ohlásili, že v tých vlnách je odtlačok iných vĺn, omnoho slabších, ktoré sa doteraz nikomu nepodarilo zachytiť. Gravitačných.

Keď politici z celého sveta rozprávajú príbeh o globálnom otepľovaní, vykresľujú ho ako najväčšiu výzvu pre ľudstvo. Zároveň však sľubujú, že je to výzva, s ktorou sa pri nízkych nákladoch dokážu popasovať a súčasne zlepšiť svet množstvom ďalších spôsobov. Dnes už vieme, že je to nezmysel.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Až do stredy večera bolo najväčšou výhodou Andreja Kisku, že nebol politikom. V stredu večer sa to zmenilo a stalo sa to jeho najväčšou nevýhodou.

Dvadsať rokov v dejinách spoločnosti môže človeku pripadať ako doba krátka či dlhá – podľa letory, veku či životných skúseností. V každom prípade je to však čas, ktorý má pre nás osobitý cveng. Dvadsať rokov trvala prvá republika, dvakrát po dvadsať rokov s krátkym vydýchnutím v roku 1968 tu vládla jedna strana. Dvadsať rokov existuje Slovenská republika. Dvadsať rokov bol Dominik Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru.

Na úvod zlá správa. Slávna Bachčisarajská fontána v Chánskom paláci vyschla. Slzu nevyroní ani vedľa nej stojaca busta Puškina. Nedostatkom vody trpia nielen po stáročia utláčaní, no pritom hrdí Tatári, ale celý Krym.

Aby napĺňali ústne svedectvá žáner oral history, budem aj ja uvádzať jednotlivých autorov osobne, subjektívne. S Danielou Kapitáňovou sa nepoznám dlho. Hoci nás delí iba jeden rok narodenia, keď ona vstúpila do literatúry (2000), ja som už takmer končil. (Úškrn.)

Ako zmeniť zvyk? Musíme sa odhodlať, že podstúpime potrebnú námahu. Zistiť, čo v nás podnecuje nechcené konanie a uvedomiť si, že máme veci vo svojich rukách.

Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Pri príležitosti vydania nového albumu High Hopes Brucea Springsteena prinášame jeho prejav spred dvoch rokov na konferencii South By Southwest v Austine o tom, prečo bol Elvis posledným spevákom, na ktorého kvalitách sa zhodol svet popmusic.