Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Je desivé, ako rýchlo sa to v Európe zvrhlo. Objavili sa ekonomické sankcie a zákazy obchodovania a práve takýto vývoj neveští podľa mňa nič dobré.

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

„Môžete si nechať celý svet, ale mne nechajte Taliansko,“ povedal Giuseppe Verdi, a vedel, čo hovorí. Málokde človek nájde toľko miest, ktoré menili kultúru celého kontinentu. Duomo di Milano, najväčšia gotická katedrála na svete, je postavená na mieste, kde bol pokrstený svätý Augustín. Azda až tu si človek uvedomí, ako dokáže krst zmeniť dejiny. V kostole Sant’Ambrogio mal Augustín po prvýkrát počuť kázanie sv. Ambróza, od dómu je vzdialený kus cesty.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Áno, je to splnený sen. Otvorí sa rúra a vyberú z nej chrumkavú, dozlatista opečenú nohu z lístkového cesta. Ale tam sa to nekončí. Chytia nôž, zarežú a namiesto višní či maku si v štrúdli voľká poriadny kus poctivej sviečkovice.

Vo vydavateľstve Pavian Records Pavla Maruščáka vyšla pozoruhodná nahrávka výberu zo Zbierky piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej v interpretácii súboru Solamente naturali.

Za každou frustráciou sú prehnané očakávania. Povedala som to členom amerického Kongresu počas návštevy Kuby v januári tohto roku. Chcela som tým zdôrazniť, aké obrovské ilúzie vznikli medzi ľuďmi po sedemnástom decembri, keď bolo ohlásené obnovenie vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi. Ten deň vyvolal v tejto krajine vlnu niečoho, čo sme necítili už celé desaťročia. Volá sa to nádej.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!