Meria necelých dvesto kilometrov a jeho hmotnosť je nevyčísliteľná. Ťažkotonážny „drobček“, ktorému dali rodičia nepríliš poetické meno Nezávislé Kosovo, je čulý a má sa k svetu. Akurát svet sa nemá k nemu.
Február 1988. Ktorákoľvek základná škola v Československu. Hodina výtvarnej výchovy. Žiaci kreslia továrne a dymiace komíny. Pred nimi stoja ozbrojení muži v modrých kabátoch s puškami na pleciach, odhodlaní brániť „svoj“ závod aj proti jeho právoplatnému majiteľovi. Milicionári.
Únor bílý, pole sílí. Za tento nápis na nástěnce dostal kdysi kamarád na gymnáziu ředitelskou důtku, protože měl přece připravit agitaci k Velké únorové revoluci. Komunisti začali před šedesáti lety občanskou válku v poválečném Československu.
Február je môj mesiac. Vo februári som sa narodil. Vo februári sa odohrali aj februárové udalosti v štyridsiatom ôsmom. Neviem, aké bolo počasie, keď som sa narodil.
Česko sa ako posledná krajina strednej Európy nesmelo pustilo do reformy penzií. Koaličná vláda Mirka Topolánka minulý týždeň schválila prvú etapu. Reformou sa to však asi zatiaľ nazvať nedá.
Básnik, kunsthistorik, umelecký vedúci skupiny Plastic People of the Universe, kľúčová postava českého undergroundu. Nositeľ Ceny Jaroslava Seiferta, autor, o
