Koniec sveta podľa mayského kalendára má byť tento piatok. Bez ohľadu na popieranie hodnovernosti predpovede vízia tohto druhu zaujme. Čo keby naozaj? Tentoraz by sme síce nestihli Vianoce, ale na druhej strane – nebolo by treba dokončiť niektoré úlohy, uskutočniť ťažké rozhovory, doplatiť nedoplatky a úroky z omeškania... V istom psychickom stave môže koniec sveta vyzerať lákavo. Každý ohlasovaný koniec sveta tak zmobilizuje sekty, vizionárov a prorokov najrôznejšieho druhu. Čím slabšia povaha, tým silnejšia vízia posledných dní ľudstva.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Čo sme včera čítali, na to zajtra budeme chodiť do kina. Sezóna letných hitov sa skončila, jeseň, zima za dverami, Oscary® na dohľad, treba divákovi ponúknuť aj trocha nefalšovaných umeleckých ambícií. Spoľahlivým spôsobom, ako to dosiahnuť, sú filmové adaptácie románov, nie len tak hocijakých, ale románov, ktoré okrem toho, že sú bestsellermi, sú aj literatúrou. Spomedzi tých, čo nás čakajú v najbližších mesiacoch, trčia dva, Life of Pi kanadského spisovateľa Yanna Martela, režíruje Ang Lee, a Cloud Atlas Angličana Davida Mitchella, režírujú Andy a Lana Wachowskí a Tom Tykwer.

Nikdy by som nepovedal, že napíšem to, čo teraz. Vyrastal som v komunizme, ktorý odsudzoval západné banky, čo bolo dôkazom toho, že sú ok. No predovšetkým, banky sú potrebou zdravého trhu. Ale nedá sa inak.

Na Pohode ma vždy najviac bavia kontrasty a prekvapenia. Britské gitarovky boli určite pre mnohých splneným snom, na metal s hip-hopom zase kráčali s otáznikmi. Ja som to mal tentoraz presne naopak.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Německé veřejné mínění se nachází v psychologické pasti. Už více než půl století politici všech parlamentních stran hlásí doktrinu (a školy i média ji po nich opakují), kterou donedávna představovali jako nebetyčný ideál.

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.

Podle statistik do daňového ráje vloni přemístilo své sídlo 328 českých firem. Celkově jich tam je už 11 750. Vysvětluje se to údajně vysokými daněmi, ale české firemní daně ve srovnání s jinými zeměmi nikterak vysoké nejsou.

Fiškálny pakt, ktorý začiatkom marca podpísalo 25 lídrov EÚ, vyvoláva rozpaky. Šetriť je síce správne, no pre Brusel sa perspektívne otvára cesta na získanie ďalšej moci. Navyše, nie je jasné, či dohoda bude vôbec efektívne vynútiteľná.