Demokracie môžu v porovnaní s totalitami vyzerať ako menej schopné sebaobrany. Je to ale naozaj tak? český príklad ukazuje, že spoločnosť s pevnými inštitúciami má výhodu pred tými na pomedzí nedemokracie. Rozhovor .týždňu poskytol český poslanec Pavel Žáček.

Akoby u nás vznikala nová frontová línia alebo klíčiaca železná opona. Zatiaľ sa to odohráva „len“ prostriedkami hybridnej vojny. K nej patrí neistota: Čo bude? Sme v bezpečí? Nie sme? Kto za to môže?

Obrazy a fotografie sú nádherným médiom, vedia rozprúdiť našu predstavivosť. V tom je však nielen ich krása, ale aj nebezpečie. Tí, ktorí sledujú dianie v Británii, si mohli všimnúť jednu nedávnu a veľmi diskutovanú udalosť. Na letisku v Manchestri sa odohral brutálny incident.

V týchto dňoch sa toho deje vo svete aj u nás až veľa – a veľa podstatného –, ale predsa sa zdá, že mnohé veci majú istý spoločný menovateľ. Mnohé z týchto udalostí sú pritom veľmi zvláštne, bizarné či mätúce.

Vraj sa mali (stále majú) na Slovensku konať majdany. Ja som sa nedávno z jedného vrátil, ale takého úplne originálneho. Mám na mysli Majdan nezaležnosti, čo je ukrajinsky názov pre Námestie nezávislosti v centre Kyjiva.

Svet sa mení, prepisujú sa mentálne hranice aj hranice pojmov. Agresor z Kremľa skúša prepisovať hranice na mape. Hodnota slobody však zostáva, jej zachovanie je výzvou storočia.

Svet je zvláštny. Pred rokom 1989 boli na východe tí zlí, ktorí nám brali slobodu a normálny život, a na západe bol slobodný svet, tí dobrí. Západ sa však mení, meníme sa aj my a Východ nás stále ohrozuje. Čo nás čaká? Pod lampou je Tomáš Halík, kňaz, intelektuál a zdroj nádeje.