Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.

Prišlo to k nám s revolúciou. Najprv ako nesmelá exotika, ktorá siahla človeku pekne do peňaženky, neskôr ako povinná vášeň malomestských snobov. Dnes naň chodíme pravidelne ako na ľahkú delikatesu, alebo si ju nechávame priviesť donáškovou službou. Malé, kyselkavé suši.

Je to vraj zázrak a dar z nebies. Tichučko, no so športovým zápalom si o nej šepkajú fitnes tréneri po posilňovniach, korpulentné dámy pejú na ňu v biocukrárňach kvetnaté ódy. Konečne totiž môžu vďaka nej jesť sladké a nemať čierne svedomie.

Na dotyk je hebká, niekedy máme pocit, akoby jej pokožka bola z toho najjemnejšieho plyšu. Potom sa do nej zahryzneme, zubami pretneme tú roztomilo ochlpenú šupku a do úst sa nám vyleje božský nektár zo zlatožltej dužiny.

Dodnes si pamätám na to sklamanie a vnútorný hnev, keď mi mama do chutnej hovädzej polievky krátko pred načrením vhodila štipku toho zeleného nakrájaného čuda. Voňalo to ostro, chutilo horko a volalo sa to petržlen. Presnejšie jeho vňať.

Polnoc, zbesilý výkrik, zrýchlený dych, studený pot. Je tu znova tá odporná nočná mora – som vegetarián. Predo mnou vyberané šunky, krásne prerastené hovädzie a ja – nemôžem! Našťastie už na to existuje liek. Volá sa shojin ryori (šodžin riori).

Je to tak trochu zázrak a alchýmia v jednom. Hodíte ich do vody a najprv nič. Po chvíľke sa však okolo každého zrniečka vytvorí mazľavý gel a z vody je zrazu bodkovaná bačorina. A za to všetko môžeme poďakovať výhradne chia (čítame čia) semienkam.

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Zatiaľ čo vo svete ich považujú za jednu z najzaujímavejších delikates, väčšina Slovákov nad nimi ohŕňa nosom. Krásnym, bielym a svojrázne voňavým držkám sa však na tanieri nevyhneme ani v Normandii, ani v slnečnom Toskánsku.

Tmolí sa to po byte, väčšinou hľadá potravu. Najčastejšie sa vyskytuje v kuchyni, po jeho návšteve vždy niečo zmizne z chladničky. Zvonku prináša čudné veci s čudnými názvami a núti vás ich jesť. Je to jasné. Máte doma foodieho!