Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Na to, aby sme hovorili o deportáciách a holokauste, netreba čakať na výročia, spojené s týmito temnými udalosťami histórie nášho národa.

Nechcem zneužívať blog .týždňa na propagáciu mojej kapely Živé kvety, ale nemôžem inak. Cez víkend nás kamarát upozornil, že Peter Cmorík spieval na predvolebnom mítingu neznámu pieseň, ktorej slová pochádzajú z našej skladby Bez konca z rovnomenného albumu, no hudba bola úplne iná. Skoro ma porazilo!

Pri cestách po Slovensku sa veľmi často stretávam s vyjadreniami starostov, primátorov či riaditeľov škôl, ako veľmi ich obciam a mestám chýbajú terénni sociálni pracovníci.

Až teraz, po návrate z predvolebného Francúzska som si naplno uvedomil, ako hrozne vyzerá naša krajina. Nie kvôli krajine ako takej, a už vôbec nie kvôli vzácnym pamiatkam či peknej prírode. Príčinou je novodobý mor – bilbordy všade, no najmä pri cestách.

Neviem komu prvému napadlo zostavovať na konci roka hudobné či literárne rebríčky. Nech už to bol ktokoľvek, zanechal nám danajský dar.

Boh, ktorý prichádza ako malé, bezmocné dieťa zachrániť svet. Vianoce.

Cesta k Jadranskému moru síce vďaka diaľniciam ubieha čoraz rýchlejšie, ale predsa len to je trošku otrava. Odporúčam spestriť si ju jednou zastávkou - v Krapine.

V pondelok, 21. marca bola v Artfore diskusia na tému Socha vo verejnom priestore v Bratislave. Prekvapila ma.

Tá otázka už neznie tak absurdne, však?