Laureátom Ceny Dominika Tatarku sa stal Ľubomír Longauer. Prinášame text jeho tatarkovskej reči, ako odznela minulý týždeň pri udelení tejto ceny.

Jeden z najzaujímavejších albumov, ktoré na Slovensku minulý rok vyšli, je dvojcédečko Tales From My Diary súboru Polajka a Nikolaj Nikitin Ensemble s hosťujúcim kontrabasistom Miroslavom Vitoušom.

Mesto neveľké, je pred pol štvrtou ráno, končí sa noc z piatka na sobotu. Pohľad z balkónu: na chodníku dievčatá, 13-ročné a 15-ročné. Vracajú sa z diskotéky. Prvá, kľačiaca na zemi, zvracia, druhá kričí: „Do ..., hybaj, ty ...!“ A smeje sa smiechom chrapľavým. Obe sú spité pod obraz.

Nedávno sme na tomto mieste písali o šialenom nápade rakúskych Zelených kriminalizovať odporcov potratov, ktorí dávajú najavo svoj názor verejnými prejavmi. Prešlo pár dní a prišiel ďalší dôkaz,že nápady tohto druhu nemajú v Európe iba nejaké okrajové obskúrne skupiny.

Vlani v decembri, osemnásteho, uplynul rok od smrti pána prezidenta Václava Havla. Prijali sme pozvanie na dve spomienkové podujatia, venované poslednému prezidentovi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Prvé bolo v Bratislave, druhé v Prahe.

Keď najbohatší Čech Petr Kellner a jeho slovenský šéf investícií Martin Štefunko skočí z okna, skočte za nimi – určite vedia, čo robia. To som tu písal pred rokom a pol. Ale čo keď skok zvládne v zdraví len Kellner?

Čo viedlo k iniciovaniu študentského pochodu 16. novembra 1989? Aké spoločenské postoje mali demokratickí študenti a prečo nezaložili vlastnú stranu po vzore Viktora Orbána? Píše jeden z nich, Dionýz Hochel.

Po mimoriadne úspešnej „sezóne hriechu” sa premiérou Karvašovej Polnočnej omše začala v Slovenskom národnom divadle sezóna „slovenská”. A začala sa veľmi dobre.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

V novembrových dňoch 1989, v časoch, keď sme si všetci tykali, prišla za mnou pred vystúpením na Námestí SNP Milka Vášáryová a chcela, aby som jej prezrel text. Potom vyšla na tribúnu, uvidela plné námestie a zvolala: „Láska!“