Skutočnosť, že klíčiace semienka ženú stonky vždy nahor a korene zásadne nadol, je taká triviálna, že sa nad ňou vôbec nezamýšľame. Ale ako rastliny vedia, ktorým smerom je hore a ktorým dolu?

V posledných týždňoch sa opäť trochu túlam po horách. A uvedomujem si, ako sú z perspektívy kamennej pustatiny v nadmorskej výške cez dvetisíc metrov niektoré veci prízemné. Napríklad politika.

Korben Dallas, Jana Kirschner, Richard Müller alebo Zlokot, to je iba časť albumov od slovenských hudobníkov, ktorá na nás čaká v najbližších mesiacoch. Tento rok to opäť vyzerá na bohatú jesennú úrodu.

Mal skvelý džob v architektonickej firme, ale nakoniec sa rozhodol, že sa bude živiť hudbou. Mal skvelú skupinu Noisecut, ale po tragickej smrti speváčky Betky kapela zanikla. Nevzdal sa a presadil sa s kapelou Zlokot. Erik „Losos“ Horák.

Tonik a malária. Na prvý pohľad zvláštna kombinácia, avšak známy horký nápoj a smrteľnú tropickú chorobu naozaj čosi spája. Tým spoločným menovateľom je chinín.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.