Je ťažké písať na Slovensku o hokeji počas majstrovstiev sveta. Ešte raz: Na Slovensku! Počas dvoch týždňov trvania vznikne v tejto krajine okolo 5 miliónov trénerov.

Problém Slovenska je, že sa nevie rozhodnúť, kam patrí. Nemal v tom jasno ani Štúr a túto neistotu sme ako spoločnosť zdedili. Ale nie sme odkázaní lavírovať medzi Východom a Západom. Ak je ozaj našou dejinnou cnosťou sebazáchova, tak vieme, že Západ je miesto prežitia so cťou.

Čo sa to len deje v slovenskom tenise?! V bývalom milionárskom a elitárskom športe, ktorý sa dnes radí medzi amatérske, lacné, dostupné. Dokonca je dostupný aj deťom v školách.

Možno nebol z tých štyroch úplne najšťastnejší, ale Šťastný bol. V slovenskom hokeji zanechal výraznú stopu, hoci na prvý pohľad nenápadnú. Vladimír Šťastný sa so svetom i hokejom rozlúčil vo veku 77 rokov.

Ťažko byť neosobný, keď človek vyrastie medzi štadiónmi Interu a Slovana Bratislava a jeden dedo je interista, druhý slovanista. Môže to spôsobiť malú športovú schizofréniu. Nespôsobilo. Nastala až v posledných rokoch, keď Inter zmizol z futbalovej mapy Bratislavy a v arogantnom Slovane nie je komu fandiť. Priznávam, že som v predkole Ligy majstrov musel uznávať výkon gruzínskeho Dinama Batumi, keď som videl, kto hrá aký futbal. A moji dedovia sa presýpajú v urnách.

Liverpool si pamätám vo finále Ligy majstrov, keď to ešte nebola Liga. Vtedy to bol Pohár európskych majstrov. Iba (!) majstrov. Nie druhých, tretích, kvalifikovaných a všelijakých ďalších mužstiev vo svojich ligách... Ale spomienka na finále FC Liverpool – Juventus Turín v roku 1985 nie je vôbec príjemná. Myslím, že po 37 rokoch bude môj víkendový dojem zo zápasu Liverpool – Real Madrid (sobota, 21.00 h) podstatne lepší.

Nejde o góly, body ani sekundy. Chápali to už starí Gréci, volali to familiárne kalokagatia. Zjednodušene: harmonický súlad fyzickej a duševnej stránky človeka. Čo si tak spomínam, ani po revolúcii, ktorá mohla byť možno menej harmonická a viac fyzická, sme stále nepochopili, čo vedeli už v antike.

Celé zle. S obavou tuším, že futbalisti na Majstrovstvách sveta v Katare začínajú strácať loptu ešte skôr, ako začali hrať. Bojím sa, že góly, body a skóre budú nepodstatná záležitosť.

Keď mi 23. júna 2000, teda presne pred 22 rokmi zavolal do auta kolega, že Peter Dubovský zomrel, tak som nevedel, či mám na diaľnici zostať v odstavnom pruhu, alebo to rozdýcham za volantom. Hovorím do telefónu: „Čo ti je… bez príčiny? Len tak? V tomto veku?!“ Mal som 28 rokov a stále viem, že Peter mal o tri mesiace menej. Už vtedy to bol futbalista, ktorého nám vo federálnej reprezentácii závidela nielen Európa ale ešte aj Česi. Žiaľ, išiel sa kúpať do Thajska a pozrieť si vodopády. Nedávno by oslavoval 50ku.

Keď som dostal za domácu úlohu napísať niečo o športe na Dunaji, nemal som na výber. Musel som zavolať Petrovi Hochschornerovi a pozvať ho na pivo. Tomu staršiemu. Tomu, ktorý ako tréner z dunajskej vody vytrápil zo svojich dvojičiek Petra a Pavla tri zlaté olympijské medaily a jeden bronz. Bola to inak celkom dobrá príležitosť zagratulovať mu k sedemdesiatke. Vyzerá na menej.