„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Pred mesiacom hosťovala Činohra SND s inscenáciou E. Gindla Karpatský Thriller v PestiSzinház. Je to menšia scéna budapeštianskeho divadla Vígszinhás, s ktorým má Činohra veľmi dobré vzťahy.

V SND sa v závere marca zrodila unikátna perla. Čierno-biela v kostýmoch a v scénografii, zhutnená v psychológii a vo vzťahoch, vysoko cenná vo svojej umeleckej hodnote.

Témou prvého ročníka medzinárodného divadelného festivalu Eurokontext, ktorý hostí SND, je múr. Daniel Majling, Darina Abrahámová, Peter Kováč, Miriam Kičiňová a Roman Polák predstavujú zahraničné inscenácie festivalu.

V rumunskom Temešvári, v zaujímavom historickom rakúsko-uhorskom meste, bola prehliadka koprodukčnýchch projektov Umenie starnúť, ktorú organizovala Európska divadelná konvencia.

Ešte pred dvoma rokmi bola akoby ukrytá, dnes hrá najťažšie postavy v kľúčových hrách. Vraví, že roky hľadala výraz a sebavedomie. Našla ich a s nevestou hôľ, kurtizánou aj obžinkovou grófkou má veľký úspech. Svoj výkon však stále vidí ako priemerný. Petra Vajdová.

Drážďanské Tri sestry mali veľmi zaujímavý výtvarný koncept. Prvé dejstvo: baliaci papier visí ako horizont cez celé javisko, druhé dejstvo: herci z neho odtrhnú asi desaťmetrový kus, vznikne diera a v nej je dlhý stôl so stoličkami a sviečkami, tretie dejstvo: celý visiaci papier strhnú a kusy papiera ležia na javisku ako zdevastovaný svet po požiari, štvrté dejstvo: papier skrkvú do jednej obrovskej „gundže“ balíka, z ktorého trčia nohy a telá hercov. Výtvarne zaujímavé a silné. Bohužiaľ dramatické vzťahy sú popisné, alebo nekonkrétne, a tak osudy sestier, ich vnútorný svet , i svet celej spoločnosti je nerozkrytý.

Divadelná sezóna sa skončila. Na jednej strane spokojnosť, že sa inscenácie podarili, na druhej strane prázdnota. Asi taká ako po premiére. Chvíľa nadšenia, radosti zo stvoreného sveta, a potom prázdnota. Režisér sa utiahne do úzadia. Je vyprázdnený emotívne aj fyzicky. Ak tou tvorbou žil, ak nie je racionálny matematik, ktorý iba vypočíta zaujímavú rovnicu. Nie som matematik , inscenáciou žijem. Ponáram sa do toho zvláštneho sveta, ktorý nie je reálny, ale bez reálnych zážitkov, skúseností, poznaní, bez reálnych predstáv a snívaní by ten svet divadla nemohol komunikovať s reálnym divákom.