Ústredie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na Špitálskej ulici je nedobytná pevnosť. Dole je vrátnica s esbéeskármi, cez ktorú neprekĺznete.

„Už sa cítim ako v stredu,“ vyhlási môj muž, len čo sa usadíme v kupé. Otočím sa na sestru a zaspievam: „Už v pondelok sa cítiš ako v stredu! To sú Princovia, Leďova kapela.“ Sestra sa zarehoce.

Jaroslava Blažková  bola pre mňa najväčším literárnym objavom. Dodnes si pamätám ten šok, keď som sa začítala do nenápadnej knižočky z vydavateľstva Aspekt, ktoré ako prvé znovu vydalo jej prózy.

Deväťdesiate roky boli drsné aj krásne. Prežila som ich celé v divadle Stoka a všetko to bol jeden zázrak. Aj to, že sme prežili, aj to, ako sme žili. 

"V té době bylo vysokoškolské studium u žen ještě vzácné, studentky se setkávaly s výsměchem a podezíráním. Rektor univerzity v Marburgu se v projevu na rozloučenou postěžoval, že v době jeho působení zakryl nebe rektorátu mrak – na univerzitu se zapsala první posluchačka žena.“

Často rozmýšľam, čo by na vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov povedala naša mama, keby sa ho bola dožila. Zasvätila život popularizácii vedy a pri pohľade na to množstvo ezoteriky, konšpiračných teórií, paranormálnych javov, astrologických a neviemakých teórií by určite zhrozene krútila hlavou. Internet by nepochybne považovala za vynález géniov, porovnateľný s vynálezom kanalizácie, a to množstvo sračiek, čo sa z neho valí, za odpoveď más. Predstavujem si, že keby sem dnes sčista-jasna naša mama vpadla ako Majka z Gurunu, trošku sa tu porozhliadla, bola by šokovaná.

Veľký brat politickej korektnosti otvoril oči. A naša domovská kaviareň si našla svojho Weinsteina. Čuduj sa svete, je ním Eugen Korda.

Behávam od detstva. S malými prestávkami. Vždy sa však k behu vrátim. Duša po ňom prahne. Už dávno nesúťažím; beh je moja modlitba, inak sa modliť neviem. 

Dávno ma nič tak neprekvapilo ako Rocco, film o slávnom talianskom pornohercovi Roccovi Siffredim. Je to silný dokument, ktorý nemoralizuje, nedémonizuje ani neidealizuje pornopriemysel.

Vďaka kamarátke Magde, ktorá spolu s inými ľuďmi pomáha rodine Natálky Kudríkovej, (áno, tej, ktorá pri neonacistickom útoku v roku 2009 vo Vítkove utrpela vo svojej detskej postieľke popáleniny na 80 percentách tela), viem, že štát pri pomoci ľuďom v takejto vážnej situácii totálne zlyháva.