Ondrej Dostál a Juraj Petrovič z OKS dnes doručili Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií podnet na začatie konania vo veci ochrany verejného záujmu. Podnet sa týka predsedu NR SR Pavla Pašku a ním natočených reklamných spotov pre televíziu TA3.

Títo ľudia asi tak skoro neprestanú. Nedávno predviedli Ministerstvu financií, kde by mohli vylepšiť komunikáciu Daňového portálu a Katastru s používateľmi, teraz to chcú ukázať úradníkom, lekárom, všetkým autorom rôznych upozornení a zákazov.

Nebudem predstierať, že tento blog je mimoriadne závažný. Je totiž inšpirovaný jedným úplne nezávažným, ale zato zábavným vyhlásením.

Balíš si ráno svoju tašku, chystáš sa vyraziť do školy a z kuchyne počuješ, ako ťa opäť sekíruje tvoja matka: „Hlavne sa do ničoho nepleť, všetko ti môže neskôr narobiť kopu starostí,“ kričí z kuchyne. Tak si vyrazil na rannú schôdzu do školy, uzavretý sám do seba, aby si nikto nič nevšimol. Zazvonil zvonček, vstúpil si do triedy, kde sa začínala hodina dejepisu a dejepisárka zase raz ponúkala manichejskú verziu minulosti. Vedel si, že to nebolo tak, ako tvrdila učiteľka, pretože si tie dejiny poznal z kníh svojho starého otca. Ale zostal si ticho, aby si nemal problémy.

Osemdesiaty šiesty ročník Oscarov, povinné korzovanie po červenom koberci, fakt veľká sála plná fakt slávnych hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov, a tak ďalej. Vyhrali filmy a tvorcovia, čo mali vyhrať, a iní zase nevyhrali a bolo to presne také, ako to má byť. Aj politicky korektné na správnych miestach, aj odvážne, aj patetické, aj prekvapivé z oboch strán, aj milo, aj nemilo, jednoducho Oscary, najdôležitejšie, najrešpektovanejšie filmové ceny. Neprajníci by mohli na Hollywood, samozrejme, brýzgať, aj keď cenu za najlepší cudzojazyčný film si odniesol Paolo Sorrentino za Veľkú nádheru, film asi s najvýstižnejším názvom za posledných dvadsať rokov, ale to už akosi patrí k Oscarovému folklóru. Kto chce psa, palicu si nájde.

Lesná cesta vedie strmo nahor. Zrazu sa les roztvorí a už ho vidíme – legendárne kúpalisko Zelená žaba. Zničené, spustnuté, napriek tomu stále fascinujúce. Kvalitná funkcionalistická architektúra od talentovaného tvorcu vytvára jedinečný areál, ku ktorému má mnoho obyvateľov Slovenska silný vzťah. Zelenú žabu treba zachrániť.

Tak nám vypukla štvrtá sezóna Hry o tróny. Zima síce stále neprišla, ale už je zasa o kúsok bližšie. Štatistiky nepustia, dívajú sa aj ľudia, do ktorých by to nikto nepovedal. A najkrajšie na tom je, že pred troma rokmi by to o sebe nepovedali ani oni sami. Fantasy seriál podľa zatiaľ nedokončenej ságy žijúceho klasika, ktorého meno v roku 2011 poznal len relatívne úzky okruh žánrových čitateľov? Neexistuje, nikdy v živote!

Slovo Rusko mi neznie exoticky. Možno takému Američanovi znie exotickejšie ako Mexiko, ktoré je zasa exotikou pre nás. V každom prípade, v našej zemepisnej šírke pojem Rusko nevyvoláva chuť na dovolenku. Slovo Kaukaz – to už je celkom iná reč. A vôbec, keď sa ten strašiak Rusko rozkúskuje na všetky tie pôvabné oblasti republiky – Tatarstan, Burjatsko, Kaukaz, Altaj, ... už sa nebavíme o ruskom Rusku, ale o krajoch sveta, ktoré...alebo vlastne stačí – o krajoch sveta. O krajoch v zmysle „na kraji”.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.