Predposledný marcový týždeň koncertoval v Poprade s dielami Mozarta a Schuberta známy ruský klavirista Alexej Ľubimov, Košice si v piatok pred Veľkou nocou podmanil charizmatický katalánsky maestro Jordi Savall.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Poľsko diskutuje o bývalých komunistických špiónoch v okolí pápeža Jána Pavla II. Jeden z nich má prekvapivý příběh, siahajúci až po dnešok.

Latinská Amerika zaberá v správach pozoruhodne veľa priestoru. Smrť Huga Cháveza, otázniky o smerovaní Kuby, aj zvolenie prvého pápeža z tohto kontinentu. Aké rôznorodé sú tieto správy, taký pestrý je sám región. Pokusy o reformu spoločnosti sa tu často odohrávajú na pozadí brutálneho násilia a kriminality.

Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

Sklené dvere, bledohnedé linoleum, červené stoličky s tým istým koženkovým poťahom, ako majú sedadlá v starom vlakovom kupé. Handra putujúca podlahou, obtočená okolo portvišu, vôňa chlóru, zeleno-biely úbor rómskej uprtovačky v strednom veku.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.