Tisíce ľudí z východnej Kuby nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno. Silný vietor, lietajúce strechy, silné dažde a stromy padajúce na ulice aj domy. Tak vyzerala búrka Sandy u nás na Kube. Pre ľudí, ktorých sa dotkla, zostane v pamäti aj prvá noc. Zničené pohovky a postele a hviezdnu oblohu od seba nič neoddeľovalo.

Diskusia o tom, kedy nakupovať, sa zoči-voči aktuálnym problémom môže zdať periférna. Ale je ústredná. Je totiž o tom, aký typ štátu tu chceme a ako v ňom spolu chceme žiť.

Keď sa Arnolda Schönberga ktosi opýtal, či mal počas amerického exilu nejakých zaujímavých študentov kompozície, najskôr odvetil, že nie. Potom sa údajne pousmial a svoju odpoveď poopravil: „Áno, jedného: Cagea. Ale skladateľ to, samozrejme, nie je, skôr geniálny vynálezca.“

Čo je iné? Vône a teplota, pomyslím si. Potom sa pridajú zvuky, jedinečné pre každé miesto, šedivosť zimnej oblohy alebo temné vody riek, ktoré pretekajú Európou. Ale čo je v skutočnosti to nové? Stále sa pýtam samej seba, a zatiaľ skúšam nové chute tu, niekomu neznámemu podávam ruku tam.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Zrejme jednou z najčastejších diskusií na tému Kuba je otázka, či možno na tunajšiu realitu aplikovať termín „socialistická“. Pre tých z nás, čo sme boli vychovaní knihami marxizmu, manuálmi vedeckého komunizmu a zväzkami Leninových spisov, je dosť tažké spájať kubánsky model s tým, čo sa v tých knihách píše. Keď sa ma na to niekto spýta, zvyknem odpovedať, že žijeme v štátnom kapitalizme, alebo, ak sa to tak dá vôbec nazvať, v straníckom feudalizme, pod nadvládou rodinného klanu.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.

Na odpovede hovorcu ministerstva školstva Michala Kaliňáka sme umožnili reagovať Jaroslavovi Ivančovi, bývalému štátnemu tajomníkovi ministerstva školstva, ktorý v minulom volebnom období viedol za ministerstvo rokovania o kúpe Planéty vedomostí.

...bolo možné vidieť na tohtoročnom filmovom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Stále je tu veľa neprávosti, chudoby, útlaku, hnusných vecí, za ktorými stojí človek – on ich spôsobuje, on ich vymýšľa, on ich realizuje, ale človek nimi aj trpí, naňho dolieha ich krutosť.